Premiér aj so svojim ministrom práce a sociálnych vecí sa idú s blížiacimi sa voľbami pretrhnúť s predvolebnými sľubmi a ich plnením. Kým na známej nástenke sa to teda len tak hemží novými odfajknutými bodmi, za ňou zostalo prvým novembrom takmer štyritisíc chorých a starých ľudí odkázaných na opatrovateľskú službu bez pomoci. Posledným októbrovým dňom totiž skončil národný projekt, cez ktorý boli odmeňovaní z eurofondov. „Je to zúfalé. Starám o 91-ročnú babičku, ktorá keď sa dozvedela, že musím skončiť, v jednom kuse plače,“ prehovorila v médiách jedna z opatrovateliek, ktorá sa nahlas pýta: „Ako je možné, že cudzie štáty sú nám za pomoc svojim seniorom vďačné a ten náš, nás, naopak, vyháňa starať sa o cudzích?“
Pritom stačilo vyhlásiť na ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny ďalší projekt tak, aby jeden na druhý nadviazal, a tí istí opatrovatelia by za tie isté európske peniaze mohli pri tých istých starých a chorých ľuďoch zostať. No ako sa bráni sociálny minister, kontinuitu na rozdiel od vlakov zadarmo a vianočných príspevkov, nikto nikomu nesľúbil. Skrátka toto nebolo na predsedovej nástenke.
Takže vyše tritisíc slovenských opatrovateliek a opatrovateľov zamieri buď za hranice, alebo na úrad práce. A čo tí, čo sú na ich pomoc odkázaní? Štát presunul zodpovednosť za nich na obce, tie však na to nemajú, takže nevládnym zostávajú akurát oči pre plač a vlaky zadarmo, ale tie ich na toaletu neprenesú. Tak ako ani vianočná stovka a odpustenie doplatku za lieky nad dvadsaťpäť eur za tri mesiace im nevystačia na ošetrovateľku za vlastné. Aj keď by jej totiž invalidný človek dal len minimálnu mzdu, štát, ktorý sa neunúval zabezpečiť kontinuitu v čerpaní eurofondov na projekt Podpory opatrovateľskej služby, od neho za ňu bude ešte žiadať odvody a dane, čo ho spolu s ďalšími výdavkami za jej prácu bude stáť viac ako tisícku mesačne. Toľko však priemerný slovenský invalid či starobný dôchodca nedostane podľa štatistík Sociálnej poisťovne ani za štvrť roka. A ak by tomu, kto sa o neho postará, dal len to, na čo má, bez toho, aby to niekomu vešal na nos, štát takéhoto opatrovateľa môže odrovnať mastnou 35-tisíc eurovou pokutou.
A tak bez ohľadu na nástenku s jedným splneným sľubom vládnej strany za druhým, to so životom na dôchodku na Slovenku ktovieako ružovo nevyzerá. Mimochodom, najavo to dal aj bývalý šéf Najvyššieho kontrolného úradu. Dôchodkový vek, nedôchodkový vek, radšej ako ísť do penzie sa totiž drží zamestnania, a to aj keby mu ho mali rovno za štátne vymyslieť. Pošta si ho totiž vybrala na pozíciu ombudsmana, ktorá zhodou okolností začala jestvovať práve vtedy, keď skončil jeho predchádzajúci mandát.
Že to by sa páčilo aj iným dôchodcom? Bohužiaľ, táto štátna firma si na onen zaujímavý post vyberala len z interných zamestnancov. Ostatní sa o tomto výberovom konaní ani nedozvedeli. Dostali však od premiéra aspoň dobrú radu – keď sa so seniormi nedávno v Bratislave stretol, vyzval ich totiž, aby neboli ticho. Ak majú pocit, že niečo nie je správne, radil: "Buďte hlasní, kričte..."
Ťažko povedať, či to myslel len ako prevenciu pred tým, aby ich z toho všetkého neporazilo. Lebo ako psychoterapia na odreagovanie je to naozaj dobré. Alebo ten krik aj niečo zmení? Bojím sa, že ani to nie je na nástenke....
