Keď naposledy v parlamente chceli odvolať šéfa zdravotníckeho rezortu, predseda vlády ho bránil s tým, že zdravotníctvo síce nie je v perfektnom stave, ale minister robil, čo mohol. No, zakaždým keď onomu ministrovi novinári dali šancu, aby sa tým, čo toľko robí, pochválil, dozvedeli sme sa jediné – „v súčasnosti prebieha šetrenie, počkáme si na výsledky...“ Asi nie som jediný, komu sa zdá, že v rezorte, v ktorom sa valí kauza za kauzou, nie je „čakanie na výsledky šetrenia“ robením toho, čo treba... Teda toho, čo potrebuje pacient. Skôr niekto iný... Nie jeden slovenský pacient je medzitým totiž už po smrti. Výskyt predčasných úmrtí, ktoré by pri adekvátnej liečbe nemali nastať, totiž patrí podľa oficiálnych údajov OECD práve u nás k najvyšším v Únii, a v rámci OECD sme po Maďarsku druhí najhorší.
Médiá len po decembrovom prevalení škandálu s onkologickými liekmi v špičkovom národnom zdravotníckom zariadení priniesli mnohé príbehy, kde sa napríklad rodičia nad hrobom svojho dieťaťa pýtali, či by tam ležalo, aj keby sa v onkoústave nekradli lieky... Na desiatky takýchto individuálnych otázok pacientov a ich blízkych, však padla už na prvej tlačovke riaditeľa ústavu, ktorého zamestnanci lieky rozkrádali, len jedna univerzálna direktorova odpoveď, a síce, že zdravotná starostlivosť nebola ohrozená. To ministrovi stačilo na to, aby tentokrát uzavrel diskusiu o riaditeľovej stoličke bez tradičného čakania na „výsledky šetrenia“ tvrdením , že „vylúčiť zlyhanie jednotlivca nie je nikdy na sto percent možné!“. Tým vlastne len zabezpečil kontinuitu rezortu pri riešení podobných problémov. Veď ani jeho predchodkyňa nepovažovala za potrebné zobrať stoličku riaditeľovi inej nemocnice, za to, že jeho námestníčka bielila zdravotný záznam malého pacienta. Ako inak, v podstate tiež len nedokázal „vylúčiť zlyhanie jednotlivca“, ktoré navyše ešte aj zatĺkal, až kým ho neusvedčili chlapčekovi rodičia. No nech napriek tomu, že ministerskí úradníci robili, čo vedeli, podľa hovorkyne „nenašli jediný dôkaz porušenia predpisov“ a zdravotná starostlivosť bola zabezpečená presne tak, ako litera zákona káže.
A túto zázračnú formulku využili na ministerstve aj minulý týždeň, keď nemocnica v Prešove pre nedostatok sestier, ktoré sú vo výpovednej lehote, zachraňovala len tých kardiakov, ktorým sa „pohoršilo“ pred druhou poobede a do piatku. Tých z popoludnia a víkendov pritom expedovali do tridsaťšesť kilometrov vzdialených Košíc. Podľa riaditeľa nemocnice, totiž nejaká minúta sem, minúta tam, nič neznamená. „Či príde sem z nejakej časti Prešova za päť minút alebo za dvadsať minút do Košíc, to nehrá žiadnu rolu,” presviedčal o dušu. Napriek tomu sa rozhodol nemlčať miestny kardiológ, ktorý má nielenže kardiologických pacientov dennodenne na operačnom stole , ale ocitol sa na ňom nedávno v roli pacienta aj sám: „Zomieral som. Viezli ma do Bratislavy a dorazili sme doslova v posledných minútach. V sanitke záchranári zriedia krv a snažia sa rozpustiť upchávajúci sa trombus. To je jediné, čo môžu urobiť. Podstatnú záchranu života pacienta však robia lekári na sále v nemocnici. Teda prirodzene hrá čas veľkú úlohu,“ oponoval z vlastnej skúsenosti, až kým sa nepodarilo fungovanie prešovského kardiocentra obnoviť. No opäť – nech vedenie rezortu na tie dni, keď to tak nebolo, pozeralo ako pozeralo, všetko bolo v poriadku.
A tak to vraj, nielen bolo a je, ale dokonca aj bude všade na Slovensku aj po prvom februári, kedy výpovedná lehota sestier definitívne skončí. "Ja garantujem, že zdravotná starostlivosť nie je ohrozená ani teraz, ani potom, ak sestry nestiahnu výpovede. Nebude obmedzená a bude v plnom rozsahu poskytnutá všetkým občanom,“ vyhlásil totiž sám minister.
Potom je však záhadné, keď majú všetko takto pod kontrolou a odchádzajúce sestry snažiace sa o spravodlivejšie odmeňovanie, im nebudú chýbať, prečo im práve v už spomínanom prešovskom špitáli, kde ich je na odchode najviac, potrebovali tak okato ukázať, kto tu má moc... Tie sestry, ktoré dali výpovede a zostali na PN-ke, dostali totiž podľa šéfky sesterských odborov od vedenia nemocnice esemesku, aby urýchlene prišli na poradu v nemocnici. A úplne náhodou práve v tom čase im domov prišla kontrola zo Sociálnej poisťovne...
Nebude to s tou slovenskou ničím a nikým „neohrozenou zdravotnou starostlivosťou“ náhodou úplne inak? A vôbec nie tak, ako to vidí expredseda parlamentu, podľa ktorého „naše zdravotníctvo na tom nie je zle a jeho stav je dobrý“. Toto totiž platí, jedine, ak pri svojom konštatovaní vychádzal z toho, že podľa štúdie OECD z roku 2012 pri plnom využití potenciálu na zvýšenie efektívnosti v zdravotníctve by slovenský zdravotný systém mohol ušetriť až tretinu súčasných zdrojov na zdravotníctvo. To totiž znamená, že ak ten potenciál nevyužijeme, je spočítané, že doňho dávame z našich daní dosť peňazí na to, aby sa tretina mohla vždy stratiť v nových a nových kauzách starých známych aktérov vyciciavania slovenského zdravotníctva. V tom prípade sa z pohľadu „vyciciavačov“, súčasný stav zdravotníctva, naozaj inak ako dobrý nazvať ani nedá... Obávam sa však, že len dovtedy, kým sa niekto z ich najbližších nestane súčasťou tej smutnej štatistickej kolónky pacientov, ktorí mohli žiť, keby sa to tu nerozkrádalo...
