Krajina, kde chýbajú papiňáky a sloboda

Keď sa podľa jedného z vtipov kubánsky penzionovaný vodca dostavil pred nebeskú bránu, svätý Peter ho vypoklonkoval aj s kuframi do pekla. Keďže sa vzpieral v náhlivosti si tam tú batožinu zabudol. S pekla teda po ňu poslali dvoch čertov. Keď ich anjel strážny zbadal, pohotovo hlásil šéfovi: Fidel je v pekle len desať minút a už sú tu dvaja emigranti. Keby to nebola smutná realita, tak by to bol snáď celkom veselý vtip. Nemohol mi neprísť na um po správach o postupnom prepúštaní politických väzňov, ktorého sa po rokoch dočkali práve toto leto. Neboli by to však komunisti, aby dobrú správu hneď nepokazili. Áno, pôjdu von, ale nielen z cely, ale aj z republiky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Kuba je jeden z mála štátov, ktorý skryte, ale aj otvorene vyháňa svojich občanov preč. Len juh Spojených štátov sa stal novým domovom pre milión a pol obyvateľov ostrova slobody. Na jednej strane tam útočisko hľadali tí, ktorí už mali plné zuby štátu, kde bol do predminulého roka zakázaný ešte aj voľný predaj tlakových hrncov a mikrovlniek. Na druhej tí, ktorým viac ako “papiňák” chýba sloboda.

Kube pritom nie tak dávno, ani jedno ani druhé nechýbalo. Dokonca bola sama útočišťom Európanov, ktorí bažili po prosperujúcej krajine. V päťdesiatych rokoch minulého storočia napríklad zaznamenala najvyšší počet automobilov, telefónov a rádií na obyvateľa v rámci celej Latinskej Ameriky. V tom čase mala rovnaké HDP ako Taliansko. A takí Japonci mohli len ticho závidiť. Až do 2. decembra 1956. Vtedy vypukla Castrova revolúcia a grafy rozvoja ekonomiky prudko zmenili smer. Nadol. A dole smeroval aj palec, ktorý nová mooc ukázala slobode. No povedať toto nahlas znamená kriminál. Ak má Kuba totiž niečo prepracované tak trestný zákonník. Na disidentov najčastejšie našijú „ohrozovanie“, paragraf trestajúci ľudí, ktorí majú potenciál páchať trestné činy. Väčšinou sa ujde príbuzným(!) tých, ktorí sa angažujú proti režimu. Môžu byť odsúdení až na štyri roky. Rovnaký trest majú aj pre “narúšačov mieru a prestíže Kubánskej republiky, či ľudí, čo “urážajú, ohovárajú alebo slovne napádajú štátnych úradníkov či hlavu štátu. A na dvakrát tak dlho sa môže ocitnúť za mrežami ten, kto “slovne alebo inou formou napáda medzinárodnú solidaritu alebo socialistické štáty”. Netreba pochybovať, že každý z paragrafov je dostatočne pružný a každý sudca dostatočne operatívny, aby sa za mreže dostali všetci, ktorých tam castrovská vládnúca dynastia chce mať. 

José Luis García Paneque je pôvodným povolaním lekár. Keďže začal písať články, v ktorých upozorňoval, že na Kube nie je všetko s kostolným poriadkom, vyhodili ho najskôr z práce a pred siedmymi rokmi si na neho, tak ako na sedemdesiatštyri ďalších, počkali uniformovaní, aby mu ukázali kto je tu pán. Odvtedy je vo väzení. Otázku “dokedy?” si dáva možno intenzívnejšie ako predtým. Dvere jeho cely by sa totiž podľa prísľubu novej hlavy štátu Raúla mali otvoriť. Na návrat domov sa však tešiť nemôže. Castro prepustenie podmienil okamžitým odchodom väzňov z krajiny do španielskeho azylu.

Jeho spoluväzeň Ariel Sigler šiel medzi prvými a ako jeden z mála domov. Ale o výhre sa hovoriť nedá. Keď ho na jar 2003 polícia zatkla, mal atletickú postavu, pred tromi mesiacmi sa vrátil z väzenia domov na invalidnom vozíčku s hmotnosťou 48 kíl. To nie je príbeh z päťdesiatych rokov, všetko sa to dialo teraz v 21. storočí.
Patrím medzi tých, ktorí sa mužom v kubánskych väzniciach snažili a snažia pomáhať tým, že si ich “adoptovali” a posielali ich rodinám finančnú pomoc, no aj tak sa hanbím. Lebo viete, čo je najhoršie? Keď tohto muža a s ním aj všetkých ostatných oberali o všetky sily, bývalý predseda vlády našej krajiny a jeho spolustraníci chodievali na kubánske veľvyslanectvo fajčiť cigary, popíjať mojito a oslavovať režim a vodcu, ktorý to nariadil. Róbert Fico si totiž nemyslí, že taký ako Castro patria za mreže. „Určite nie! Nesúhlasím s vaším hodnotením tohto človeka. Ak porovnáme Kubu s ostatnými stredoamerickými krajinami, tak Kuba je ďaleko vpredu,“ vyhlásil v jednom z rozhovorov. Škoda, že sa ho nikto neopýtal - v čom. Lebo keď rovnakú otázku položil slávny režisér Oliver Stone samotnému Castrovi, dozvedel sa, že "jednou z najväčších výhod revolúcie je, že dokonca aj prostitútky môžu vyštudovať univerzitu."

Miroslav Mikolášik

Miroslav Mikolášik

Bloger 
  • Počet článkov:  109
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Manžel, otec štyroch detí. Tiež poslanec Európskeho parlamentu za KDH (www.kdh.sk), predseda skupiny pre bioetiku a ľudskú dôstojnosť v jeho najväčšej frakcii Európskej ľudovej strane, bývalý veľvyslanec Slovenska v Kanade, prezident občianskeho združenia DONUM VITAE. Zoznam autorových rubrík:  RodinaĽudský životPolitikaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

52 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
SkryťZatvoriť reklamu