V čase, keď až 80 percent peňazí na verejné investície na Slovensku prichádza z Európskej únie, pozitívny postoj našinca k nej totiž klesá. Kým preferencie vládnej strany, ktorá ich akurát dostala a prerozdelila, aj to často podľa kľúča, kto je rovný a kto je rovnejší, naopak stúpajú. Na prvý pohľad to vyzerá ako nový prírastok do zbierky Murphyho paradoxov... Ak by sme to však k nim priradili, bol by veľmi nespravodlivo obratý o autorstvo súčasný vládny kabinet na čele so svojim predsedom.
Súčasní mocní si síce splnili pro forma povinnosť, ktorá prišla z Bruselu spolu s peniazmi, a nechali sedemtisíckrát odvysielať spot, ktorý mal spropagovať to, čo sa z európskych peňazí postavilo. No ruku na srdce, utkvelo niekomu po ich zhliadnutí v pamäti niečo také?
Naopak, nezabudnuteľný je už dlhé mesiace pravidelne premiérom živený obraz Únie, ako od reality odtrhnutej inštitúcie, ktorá nám sem akurát chce nasilu naposielať teroristov a ekonomických migrantov. Tých totiž vidí vo všetkých utečencoch. Takže keď napriek tomu súhlasil, že trochu ústretovosti aspoň voči pár irackým kresťanom až tak veľa nepokazí, veľmi rýchlo sa ukázalo, že to svojich voličov, ktorí hltali každé jeho predchádzajúce slov, zjavne precenil. Keď sa potom pred vlastnými ocitol v úlohe Pontského Piláta, na ktorého voliči a jeho spolustraníci zborovo zakričali: Nechceme ich!, nechal dvadsaťpäť irackých rodín napriek pôvodnému zámeru integrovať ich čo najskôr v dedinách v Nitrianskom kraji, zavrieť do záchytného tábora v Humennom. A ruky si potom namiesto umývania poutieral o dobrovoľníkov pripravených irackým kresťanom pomôcť, a obvinil ich, že na tom chcú zarábať.
Skutoční utečenci na Slovensku sú teda starostlivo odprataní z očí voličov na východe. To by im totiž musel povedať, že tí ľudia utiekli po tom, čo otcovi jednej z rodín odrezali pred očami najbližších hlavu, či o deväťročnom dievčatku, ktoré niekoľkokrát znásilnili a brutálne bili, ako o tom vypovedá film Slzy a nádej Iraku slovenského aktivistu Antona Friča. Lenže takíto utečenci sa do predvolebnej kampane vládnej strany nehodia. A tak premiér zvoláva tlačovky k udalostiam v nemeckom Kolíne nad Rýnom, kde muži obťažovali stovky žien. Hoci samotní Nemci nemali v tej chvíli žiadny dôkaz, že išlo o migrantov, náš premiér ho nepotrebuje a bolo mu to jasné hneď. Pretože takýchto migrantov chce, aj keby si ich mal vymyslieť.
"Nechceme, aby sa aj na Slovensku stalo niečo ako v Nemecku, aby niekto obťažoval naše ženy na verejných priestranstvách," deklaroval Fico a predstavil opatrenie, ktoré to podľa neho zabezpečí - z našich peňazí sa imigrantom nesmie dať najesť. „Dáme peniaze, ale nechceme, aby skončili napríklad v potravinových fondoch,“ vyhlásil s tým, že musia ísť výhradne na zabezpečenie vonkajších schengenských hraníc pred migrantmi. Na Slovensko síce žiadny z nich nemieri, o čom svedčí aj počet žiadostí o azyl v poslednom čase, ktorý je zrátateľný na prstoch troch rúk. Napriek tomu premiér s plnými ústami rečí o rizikách hroziacich od nich obchádza dediny a mestá Slovenska. Zvoláva k nim rokovania vlády a tlačovky. Za päť novoročných dní hneď tri. Pretože nás chce stoj čo stoj pred nimi chrániť. Keď už nás má totiž niečo ohroziť či dokonca zabiť, tak podľa premiéra zrejme radšej pobyt v našich slovenských nemocniciach, v ktorých podali výpovede stovky sestier, prípadne uprostred januára nefunguje kúrenie. A tak chorých ľudí musia prevážať z jednej nemocnice do druhej, prípadne poslať domov, lebo v ostatných štátnych špitáloch v hlavnom meste zase podľa správ z médií nefungujú röntgeny. K zdravotníctvu napriek tomu vládny šéf vraj nemá čo dodať. „Je v zodpovednosti ministra zdravotníctva, aby túto situáciu zvládol.“ Bodka.
Je síce fakt, že ani mŕtvych nás už na živote nebude ohrozovať nikto, ale zvrátený. A tak sa ukazuje, že bohužiaľ, jeden skutočný Murphyho zákon sa predsa len u súčasných mocných uplatňuje: „Kto chce mať v politike úspech, musí sa dokázať povzniesť nad všetky zásady...“
Môžeme to však čochvíľa zvrátiť!
