...aby to už vládu nestálo ani jeden hlas. No zdá sa, že bývalá vládostrana, a dnes najväčšia koaličná, skúsila namiesto toho trik – rezort radšej prenechala koaličnému partnerovi s nie najšťastnejšími nápadmi na nomináciu jeho šéfa. Však keď si učitelia dupnú znovu, aspoň mu udupú konkurenta... Ako politická hra, zaujímavé, akurát, že ministerstvo školstva, ani jeho šéfa neplatí slovenský daňový poplatník zo svojich daní za nič podobné.
Platí ho na to, aby prišiel napríklad s riešením toho, ako zmeniť fakt, že slovenské deti zaostávajú v matematickej gramotnosti. Keď však svoje predstavy dostala nová hlava ministerstva školstva príležitosť načrtnúť v jednom z minulotýždňových rozhovorov, dozvedeli sme sa len to, že „je to príliš konkrétna otázka na to, že ešte len bolo schválené programové vyhlásenie vlády“. Tak to teda noviny u neho skúšali so získaním názoru na vybavenie škôl pomôckami, napríklad tabletmi – mali by byť všade? Bohužiaľ. Bola to na ministra len ďalšia „príliš konkrétna otázka“.
No dobre, povedali si redaktori tak všeobecne – o hodinách matematiky ako takej. Aspoň stručnú víziu, ako by mohli vyzerať po novom? Znova nič. Pretože „to necháme na odborníkov“, a okrem toho od nich šéf školstva bude chcieť to isté aj v prípade dejepisu a návrhov ako bojovať proti aktuálnemu nárastu extrémizmu. „Treba pristúpiť k novým metódam a obrátiť sa na predmetovú komisiu na Štátnom pedagogickom ústave, aby navrhla, akou metódou potláčať extrémizmus.“
K tomuto snáď už ani netreba mať problém ešte aj s akousi za čestnú funkciu nie celkom s kostolným poriadkom vyplatenou odmenou šplhajúcou sa k štyrom desiatkam tisíc eur zo štátneho, ktorú bolo do štátneho treba narýchlo vracať. Ani so síce výnosným, ale jednoznačne nezákonným investovaním verejných zdrojov do súkromnej firmy. Aj bez toho je zrejmé, že toho správneho kandidáta na hlavu rezortu školstva, bolo predsa len treba hľadať ďalej... Národniari si totiž síce vypýtali rezort školstva, ale vyzerá to tak, že skôr z tradície, ako preto, že by mali nejakú predstavu, čo s ním. A tak, keď im bol odklepnutý, zdalo sa, akoby predseda roztočil ruletu medzi členmi a priaznivcami. A guľôčka v podobe ministerskej stoličky chvíľu letela okolo profesora bratislavskej súkromnej vysokej školy, potom okolo jednej z nižších úradníčok na ministerstve, a nakoniec sa zastavila u iného dlhoročného vyššieho úradníka, ktorý vtedy jednu „príliš konkrétnu otázku“, a síce či si trúfne byť ministrom, skrátka predsa len zodpovedal, a to kladne.
Či to však nebola prvá aj posledná kladná vec ministra ukáže čas. Aj keď si myslím, že dávať sto dní na rozhliadnutie sa v úrade človeku, ktorý je na ňom už takmer tridsať rokov je čudné, má ich mať. Po nich však asi treba jasne povedať, či ich využil tak, aby sa aspoň priblížil k americkému prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi, ktorý si ich vypýtal prvý. Potreboval totiž čas prijať opatrenia, ktoré mali krajinu dostať z hospodárskej krízy a naozaj na tom sto dní nepretržite s Kongresom pracoval. Alebo zostal len pri utvrdzovaní národa v starom aforizme, podľa ktorého „kto vie, ten to robí, a kto nevie, ten to riadi...“
Pre školstvo je však aj prípadná strata tých sto dní priveľa, o štyroch rokoch ani nehovoriac...
