...pred ktorým sa všetci zišli kvôli výrokom bývalého, že jeho nástupkyňa je "svojím spôsobom chudera" a môže sa stať, že "skončí na psychiatrii".
Keď si človek k správam sadol po spackanom hokeji s Nemcami, mohol to brať snáď aj ako odreagovanie. Možno sa aj zasmial, ale bez toho hokeja mu muselo byť do plaču.
Dokonca aj vtedy, ak si pri tom hneď nespomenul na priemernú dĺžku súdneho konania na Slovensku, ktorá je vyše štyristo dní, na počet nálezov Ústavného súdu a prehratých súdnych sporov pred Európskym súdom pre ľudské práva za prieťahy v konaní, za ktoré štát musí z našich daní vyplácať sťažovateľom odškodnenie v miliónoch.
Ani si nemusel vybaviť napríklad veľkopodnikateľa s vilou v daňovom raji, ktorý neplatil svojim subdodávateľom, hoci on zaplatené dostal. Ani štátne peniaze v legendárnom alobale, o ktorých ich nový nadobúdateľ vedel, že mu ich nezoberie nikto len prípadný požiar, preto ich mal v úmysle chrániť iba a jedine pred ním... A už vôbec nie na výnosné masáže štátnej poisťovne, doslova s ničím neporovnateľné CT-éčka a iné „operácie“ v zdravotníctve, po ktorých z neho rok čo rok zmizne miliarda z našich daní... A všetko beztrestne!
Keďže zúfalstvo z toho už hokejisti nezmenia ani keby nakoniec zázrakom rovno vyhrali celý šampionát, renomé nášho súdnictva u vlastných občanov je také, aké je. Podľa nedávno zverejneného porovnávacieho prehľadu Európskej únie v oblasti justície skončilo zo všetkých krajín najhoršie. Nedôverujú mu totiž až traja zo štyroch našincov.
Stužka na očiach spravodlivosti, ktorú jej tam história symbolicky dala, aby nevidela účastníkov pojednávania – ich pôvod, moc, postavenie, či majetok, a teda aby rozhodovala bez strachu a vidiny prospechu, totiž akoby bola na Slovensku otočená naopak – tak, aby si práveže postavenie, moc a majetok všimla, a podľa toho sa zariadila. Pritom na zlepšení jej zraku súdiac podľa stavu, v ktorom sa spravodlivosť na Slovensku nachádza už celé roky, akoby nikto netrval. Teda, ak nerátame, že práve počas disciplinárky bývalý šéf rezortu i súdov ukazoval na oči nástupkyne, ktorú chcel dať vyšetriť, lebo„pozrite sa, ako očami tyká...“
Pritom v hospodárstve s nízkou vymožiteľnosťou práva zatiaľ prichádzajú ľudia o peniaze, prácu a nakoniec aj o zdravie, ktoré im zdravotníctvo, kde sa beztrestne strácajú peniaze, nedokáže vrátiť. A v súdnych budovách padajú lampy...
To, že tam namiesto elektrikára, prokurátor posiela vyšetrovateľa, lebo to od neho žiada ten, čo pod ňou počas disciplinárky sedel vidiac v tom atentát, a minister vnútra, ktorého za ním rovno vidí, zase vysvetľuje, či sa v súdnej budove v tých dňoch nepohyboval so skrutkovačom, je ich problém, ktorý si v podstate zaslúžia, za to, že bývalej hlave súdnictva do neho otvorili dvere.
Ale čím si zaslúžil bežný Slovák, ktorý po tomto všetkom stráca prehľad, či sú toto ešte stále správy zo súdu, alebo už z toľko spomínanej psychiatrie, že sa to všetko zas a znova platí z jeho vrecka? To tie peniaze radšej vrazme do hokeja. Tam je aspoň šanca, že sa zbabrané renomé už za rok napraví..!
