Najskôr si treba povedať, že nárast extrémizmu vyjadrený percentami, ktoré dostávajú extrémistické strany je len viditeľný vrchol ľadovca. Pod ním je neviditeľná, no stále aspoň tušená masa tých, ktorých radikalizmus začína a (zatiaľ) končí viac menej na sociálnych sieťach a v internetových diskusiách, no potom tu máme absolútne netušené masy mladých ľudí, ktorí majú dobré známky na dobrých školách, ale pri spoločenských problémoch majú jednoznačný argument pre svoje preferencie – „pán Kotleba prezentuje riešenia, prezentuje ich jednoducho a rýchlo...“ A tých v situáciu, keď štát rieši všetko pomaly a zložito a navyše s jediným výsledkom, že nijaký problém tu nie je a žiadny zlý skutok sa tu vlastne nikdy nestal, naozaj nepomôže poslať na exkurziu do Osvienčimu. Pretože tie dejiny, ktoré ich chceme učiť, sa neskončili druhou svetovou vojnou, tie sa píšu aj dnes... Tak čo ich naučíme napríklad o zavlečení prezidentovho syna do zahraničia?
Že jeden z podozrivých tvrdil, že to bol SAMOúnos, ale pre istotu sa aj tak radšej SAMOamnestoval...? A že kým on dnes chová kozy a teší sa z vnúčat, matka policajta Remiáša, sa žiadnych vnúčat nikdy nedočká, lebo jej syn za to, že chcel pomôcť spravodlivosti zhorel vo vlastnom aute, pričom jeho výbuch si objednal štát u podsvetia? A že hoci nielen Kriminalisticko-expertízny ústav u nás, ale aj znalci v Čechách potvrdili, že jeho smrť má na svedomí nástražný výbušný systém, on o tom vždy vyhlasoval, že išlo v tomto prípade išlo o SAMOvznietenie? A že takto sme to nechali dvadsať rokov, lebo umožniť spravodlivosť by bolo podľa súčasného premiéra „právnickým dnom“? Dnes sa síce tvári, že je ochotný tam predsa len siahnuť, ale iba s podmienkou, že po odhlasovaní parlamentom to nechá skontrolovať ústavným sudcom, medzi ktorými sú však dnes aj tí, ktorí sa tej nespravodlivosti zúčastňovali... A odpovie mladým niekto na tých hodinách dejepisu na otázky odkiaľ vzal vládny kabinet právo zobrať moc občanovi, ktorý rozhodovaním poveril svojich volených zástupcov, a dať ju ústavným sudcom, ktorých voľba je tak nanajvýš vecou koaličných obchodov, keďže zákon na nich nestanovuje žiadne požiadavky?
Podčiarknuté, sčítané – čo sme ich týmto všetkým vlastne doteraz naučili o spravodlivosti?
Že aj keď hlas podobný premiérovi sa pochváli, že vlastnou hlavou zohnal milióny, nikto kompetentný ho nikdy neskúmal? Že fakt, že známy podnikateľ predal pod cenu podiel vo svojej spoločnosti ministrovi nie je dôvod vyšetrovať, lebo zákon nezakazuje predávať veci lacno, aj keď kupujúci má pod palcom políciu, ktorá vyšetrovanie predávajúceho pred časom ukončila uspokojivým „skutok sa nestal“? Že kým v počte vyšetrovaných „skutkov, ktoré sa v podstate vôbec nestali“ sme pravdepodobne európskou jednotkou, v dôvere v to, že tu máme šancu dosiahnuť spravodlivosť, sme na chvoste krajín EÚ? Mimochodom, asi nie náhodou, keď naše súdy dokázali odsúdiť za ohováranie podozrivého obeť, ktorá len zopakovala zistenia vyšetrovateľov, ktorých podozrivý kázal niekam kopnúť. A v kauze synovcov silného muža vládnej strany, ktorí surovo zmlátili dvoch ľudí, z toho jednu ženu, ktorú na zemi dokopali, a zasahujúcom policajtom nadávali do debilov, zmiesť zo stola ich obžalobu z nezmyselného dôvodu, že znalci nemali dôkaz, ktorý mali. Nehovoriac o tom, že na najvyššom súde stále rozhoduje sudca, ktorý nazýva hlavu štátu úžerníkom a prirovnáva ho k Hitlerovi...
Ak o dnešných časoch bude môcť zaznamenať história naozaj len toto, tak to dejepis pre budúce generácie naopak úplne zrušme. A radšej im pridajme päť hodín cudzích jazykov navyše. Pretože, ak sa tu na neschopnosti potrestať nespravodlivosť nič nezmení, dosť pravdepodobne zoberú nohy na plecia...
Nechcem však ani domýšľať, koho si zvolia tí znechutení, čo tu zostanú...
