To rozdeľovanie sa zamestnávateľa so zamestnancom je totižto podľa skúseností mnohých ľudí približne taká ilúzia ako to, že vláda dokáže prestať plytvať a míňať vzácne zdroje na neefektívnu podporu dočasných pracovných miest a investičné stimuly, aby tak vykryla štyristomiliónovú dieru v rozpočte Sociálnej poisťovne po zrušených odvodoch. Viac za pravdu ako predpokladu oných ekonómov, totiž realita dáva vtipu, v ktorom sa rozprávajú dvaja podnikatelia o tom, či dávajú výplaty zamestnancom, aj keď je kríza. „Nie, nedávam," prizná jeden a vzápätí aj druhý, aby sa rovnako zhodli na odpovedi, či mu tí napriek tomu chodia do práce. No, chodia, uvedomia si. To ich okamžite privedie k novému nápadu: „Počúvaj, a nemali by sme od nich vyberať vstupné?" Ak je totiž toľko zamestnávateľov schopných nevyplácať, alebo prinajmenšom nevyplácať načas mzdy, je viac ako pravdepodobné, že by sa našlo ešte viac tých, ktorý by do bodky dodržali v prípade prijatia tohto návrhu literu zákona a to euro by zamestnancovi ešte aj poctivo zdanili.
Človek tak má až pokušenie v tejto súvislosti podržať stranu argumentom premiéra Fica, ktorý doslova srdcervúco vysvetlil, že zrušenie minimálnej mzdy neprichádza do úvahy, lebo „ľudia v zamestnaniach s najnižšími zárobkami, šičky, upratovačky, noční strážcovia či pokladníčky v hypermarketoch musia platiť tie isté ceny za potraviny, ako nám blokujú, tie isté účty za energie, dopravu, bývanie, ako ľudia s niekoľkonásobne vyššími platmi. Preto je našou povinnosťou zabezpečiť, aby sa týmto ľuďom neznižovala sociálna úroveň." Vlastne prečo nie? Čo sme nejakí odľudia, aby sme šičkám, upratovačkám a strážnikom tých osem vládou navrhovaných eur navýšenia nedopriali? Lenže, každá minca, dokonca aj táto úbohá osem eurová, má dve strany: Zvýšením minimálnej mzdy totiž štát dopraje nielen nízkopríjmovým zamestnancom (aj keď po zdanení len pár centov, čo ich nevytrhne), ale aj sebe - na odvodoch, ktoré valorizácia minimálnej mzdy zvyšuje priamo, aj okľukou. Aj keď je to zložitá matematika, nekompromisne platí. Minimálna mzda, ako už bolo spomenuté, bráni rastu pracovných miest, dokonca spôsobuje zánik aj tých existujúcich - logicky nízko príjmových. Tým, že zostáva viac tých, kde sú platy vyššie, sa tak štatisticky zvyšuje aj priemerná mzda v národnom hospodárstve, z ktorej sa počítajú minimálne odvody živnostníkom. Minimálne odvody, ako logika hovorí, sa netýkajú milionárov a ani ďalších prosperujúcich podnikateľov, ale tých chudákov, čo žijú z ruky do úst. Ako aj tých, čo podnikať vôbec nemali v úmysle, ale musia. Lebo zamestnávateľ ich k tomu donútil, aby sa nemusel zaťažovať s odvodmi. To, že sa to nesmie síce Ficova vláda v novom Zákonníku práce zdupľovala a dvakrát podčiarkla, ale inšpektori práce úprimne z praxe priznávajú, že dokázať firme, že niekoho núti prejsť na živnosť, je prakticky nemožné. Inšpektoráty na to nemajú páky. Pustiť sa do toho môžu len dotknutí zamestnanci - na súde so všetkými jeho súdnymi poplatkami. Pri vymožiteľnosti práva na Slovensku, v čom sme na chvoste Európskej únie, však túto možnosť môžeme prakticky hneď škrtnúť a zamestnanec prinútený k živnosti je tak v pasci. Aj ak mu zamestnávateľ zmenený zrazu na obchodného partnera ako odmenu dopraje priemernú hrubú mzdu, ktorá podľa Štatistického úradu dosiahla v 1. štvrťroku 2013 hodnotu 789 Eur, nevyjdú mu z nej iné ako minimálne odvody, z ktorých napriek zvyšovaniu vždy vyjde len minimálny materský príspevok, minimálne nemocenské dávky či minimálny starobný dôchodok. To znamená pád na úroveň tých, ktorí v živote nepracovali. Nehovoriac o tom, že nútený živnostník môže len snívať o takých veciach ako je platená dovolenka, stravné lístky, výpovedná doba, či odstupné. V porovnaní s nimi si dokonca aj zamestnanec s minimálnou mzdou môže od radosti pískať.
Pán premiér, aj by som sa rád pod tú vašu vetu podpísal, ale chýbajú mi v nej títo všetci ľudia, ktorí tiež musia platiť tie isté ceny za potraviny, tie isté účty za energie, dopravu, bývanie, ako ľudia s niekoľkonásobne vyššími platmi. Ich sociálna úroveň vás netrápi? Tak si vám dovoľujem tlmočiť odkaz z východu: „Veľike diky našej vladze. Robino, teľo mam peňeži že možem spokojne žic do konca života... Avšak len kejdz umrem buducu stredu."
