...šokovalo to dokonca aj bulvárne médiá.
„Trošku extrémny hazard so životom, čo poviete?“ To nie je moja otázka, ale úprimné konštatovanie onoho bulvárneho novinára na záver článku. Absolútne logicky a spontánne zvolal – kráľ je nahý. Pritom správanie tehotnej Američanky, ktoré, ako vidno, logicky a spontánne poburuje bežnú väčšinu, nie je ničím iným len aplikáciou toho, čo sa nám tu zas a znova politicky vnucuje ako oprávnené reprodukčné právo ženy a dokonca má byť zaradené medzi základné ľudské práva s tým, že ide o reprodukčné zdravie.
Je až prekvapujúce ako realita dokáže za moment odhaliť, aké má lož, aj keď je prezlečená za politické formulácie, krátke nohy. Zdravie Američanky totiž zjavne nie je nijako psychicky, ani fyzicky tehotenstvom ohrozené, keďže stačí milión dolárov, a je ochotná svoje dieťa donosiť a dať ho na adopciu. Rozhodnutie o jeho živote tak postavila na úroveň zmeny názoru. Akoby nešlo o viac, ako o to, či si dá na raňajky kávu alebo čaj. Na čo jej dajú v kaviarni väčšiu zľavu, to vyhrá...
Ako je možné, že ľudský život takto stratil svoju hodnotu? Asi je jasné, že tým, kto ho o ňu pripravil nie je, primárne práve táto Američanka. Kto teda?
Len pôda Európskeho parlamentu bola svedkom prijatia ani už nepočítam koľkého právne nezáväzného dokumentu z dielne ľavičiarov a liberálov o tom, ako má byť potrat členskými krajinami, a to bez ohľadu na to, že im únia podľa svojich vlastných pravidiel vôbec nemôže do tohto hovoriť, akceptované ako základné ľudské právo. A to napriek tomu, že, naopak, právne záväzná takmer sedemdesiatročná Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN nič také nepozná a za prvé a hlavné právo človeka, uvádza právo na život. Dnešná doba však prináša to, že práve organizácia, ktorá základné ľudské práva prvá záväzne deklarovala, ich dnes na najrôznejších konferenciách naopak devalvuje. Káhirská konferencia OSN napríklad definovala vo svojom záverečnom dokumente práve spomínané reprodukčné zdravie ako „stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, nielen neprítomnosti choroby či poškodenia vo všetkých prípadoch, ktoré majú vzťah k reprodukčnému systému“. Síce právne nezáväzne sa tak nad právne záväzné právo na život postavila právne nedefinovateľná „úplná pohoda“ potenciálnych rodičov. A v mene tej si teda dnes ženy robia so svojimi počatými deťmi doslova, čo chcú. Aj to, čo spomínaná Američanka. Dokonca s posvätením politikov. Tí, ako upozorňuje nórska profesorka medzinárodnej politiky Janne Haaland Matlary, sa tieto právne nezáväzné dokumenty, snažia totiž urobiť aspoň politicky záväznými. Ak ich nemienite aplikovať, navodzujú v spoločnosti atmosféru, že je to hanba a čosi politicky nekorektné.
Väčšinou tomu podliehajú aj médiá, ktoré ako prvé nechcú zostať v hanbe a politicky nekorektné. Šokuje ich až to, čo tie „politicky korektné“ formulácie znamenajú nakoniec v realite. Ako keď sa v duchu, v rovnakých dokumentoch dookola vnucovanej gender ideológie o neutrálnosti pohlavia, nedávno niektorí búrili proti oznámeniu britského kráľovského dvora, že ich prvorodený potomok je syn. “Nie je vari príliš skoro takto mu vnucovať pohlavie?” pýtali sa a vyjadrili nádej, že ešte vždy z malého chlapčiatka môže byť kráľovná.
Aj tento, pre zmenu, našťastie skôr úsmev vzbudzujúci príklad, prispel k tomu, že už zaznelo, že kráľ je nahý. Nie je preto až nelogické, že je nám napriek tomu zas a znova vnucované obdivovať jeho nové šaty?
