Roku 1929 začala sovietska moc kolektivizovať vidiek a spôsobila tým nevídaný hladomor. V rokoch 1932 až 1933 len na Ukrajine, ktorá bola sýpkou ruského impéria, zomrelo asi šesť miliónov ľudí od hladu. Prípady kanibalizmu boli zrejme tak početné, že štát dal vytlačiť plagáty s textom: „ZJESŤ VLASTNÉ DIEŤA JE BARBARSKÝ ČIN!" Jozef Visarionovič Stalin sa však rozrušiť nedal a cinicky skonštatoval, že „keď zomrie jeden človek, je to smutné, keď zomrú milióny, je to štatistika." Túto štatistiku pritom dôsledne „obohacoval" rozsudkami smrti, pričom zaostávať nesmeli ani podrobené krajiny východného bloku. Preto sa hľadal nepriateľ všade. Dcéra náčelníka Druhej československej partizánskej brigády M. R. Štefánika Ladislava Nosáka Ladislava Haplová autorom knihy Zločiny komunizmu, poskytla osobné svedectvo o odsúdení svojho otca - človeka, ktorý od mája 1944 až do oslobodenia bojoval v Žingorovej partizánskej skupine. "Otec mi ostal v pamäti ešte z čias, keď chodil po slobode. Vysoký, statný muž. Chlap ako hora. Napriek svojim 116 kilám nebol tučný. Bol vysoký, meral asi dva metre. No, a keď som ho videla naposledy vo väzení? Mal 48 kg. Cez sieť a také zábradlie, ktoré bolo medzi nami, som videla, že má zmrzačenú ruku. Medzi nami bol priestor dvoch metrov. Nemohol nás na rozlúčku ani pohladkať a pobozkať. Mamu 17. decembra 1950 priviezli do cely, kde čakal otec na popravu. Mohli byť spolu celú noc, ale len v prítomnosti strážcu. Upozornili ju, že ak by plakala, tak ju okamžite odvedú. Otec bol psychicky úplne dokaličený, už nechcel ani žiť a bol pripravený na smrť. Popravili ho 18. decembra 1950."
V rokoch 1948 - 1989 komunistický režim pripravil o život len na Slovensku minimálne 705 ľudí a 71 tisíc Slovákov bolo odsúdených súhrnne na viac ako 83 tisíc rokov väzenia. To bola tá „nová, sociálne a národnostne spravodlivá spoločnosť". Začala hladomorom a ním aj končila. O Rumunsku na čele s najdiktátorskejším z komunistických diktátorov sa šíril smutný vtip: Rádio Bukurešť: Je 5.30, vstáva súdruh Ceausescu a s ním vstáva celý rumunský národ. Je 6.00, súdruh Ceausescu sa umýva a s ním sa umýva aj celý národ. Je 6.30, súdruh Ceausescu raňajkuje a pre vás tu máme pár sviežich melódií...
Štrnásteho augusta 1989 už nebolo treba napĺňať stalinské štatistiky potrestaných odporcov budovania svetlých zajtrajškov, napriek tomu Jánovi Čarnogurskému, Miroslavovi Kusému, Antonovi Seleckému, Hane Ponickej a Vladimírovi Maňákovi zazvonili doma eštebáci. Čarnogurského s Kusým odvliekli do väzenia v bratislavskom Justičnom paláci, Selecký, Ponická a Maňák boli vyšetrovaní na slobode. Dôvod? Poburovanie a rozvracanie republiky.
Chceli pritom len 21. augusta 1989 položiť kvety na miesta, kde ruskí okupanti zastrelili nevinných ľudí.
Róbert Fico nestrávil jediný deň vo väzení, jeho otca nepopravili, na raňajky nedostával namiesto chleba s maslom „svieže melódie". Naopak on študoval, čo chcel a kde chcel. Koncom roku 1989 sa pripravoval na odchod na univerzitu do Ameriky. Môžeme mu vyčítať, že 17. november nepostrehol?
„Nie, že by ma to nezaujímalo, ale tak intenzívne som sa pripravoval na cestu do USA, že celé to obdobie mi vlastne ušlo. Keď sa pozerám späť, nezisťujem, že v roku 1989 by v mojom živote nastal nejaký zásadný prelom," priznal otvorene v roku 2000 v rozhovore pre Domino fórum. Keby nebol predsedom vlády a keby nezhromažďoval okolo seba len ľudí, ktorým tiež ušlo, že komunizmus skončil, nech si hoci nevšíma ani striedanie dňa a noci. Kým ním však bude, musíme si všímať my jeho, aby sa nám nestalo, že nepostrehneme, že je u nás všetko tak, akoby komunizmus nepadol.
A nielen preto, že vďaka 17. novembru už môžeme v USA študovať aj my, nie iba on.
My sme totiž mali menej slobody ako Čína. Keď sa Matka Tereza pokúšala u nás založiť misijný dom zakaždým stroskotala Hoci našu krajinu za socializmu navštívila trikrát. Sama hovorila, že sme prvou krajinou, kde jej povedali nie. A to sa misionárky lásky dostali aj do komunistických bášt ako boli Rusko či Čína. Bol som pri tom, keď svoju misiu lásky mohli sestry u nás slobodne začať. Až po páde totality si tak mohla Matka Tereza na rakúsko-slovenských hraniciach konečne do zoznamu svojich domov, roztrúsených v 93 krajinách, pripísať Slovensko.
Nežná revolúcia bola revolúciou miliónov ľudia, ktorí mysleli na ostatných, a preto im osud dovolil písať dejiny. Róbert Fico sa naopak zameral len na seba, preto sa nedostal ďalej ako k prepisovaniu vlastného životopisu a dopĺňaniu o stáž na zahraničnej škole. História sama ukáže, čo je viac.
V svojej podstate však nežná revolúcia nikdy neskončí. Ako upozorňuje nemecký filozof Carl Friedrich Freiherr von Weizsäcker: Sloboda nie je tak ohrozovaná svojimi odporcami, ako skôr nami samými, jej užívateľmi, a to vlastnou neschopnosťou správne ju užívať.
Po revolúcii sa objavil aforizmus - kto daruje alibi na 21. 8. 1968 až 17. 11. 1989? Dúfam, že my ho pred vlastnými deťmi za to, čo sa deje dnes, hľadať nebudeme musieť.
