Potraty sú u nás povolené do dvanásteho týždňa tehotenstva a v prípade predpokladu genetických porúch plodu dokonca do dvadsiateho štvrtého týždňa, kedy už má dieťa v lone matky viac ako pol kila. Takýto „predpoklad“ však často zabíja aj úplne zdravé deti. Nedávno sa ku mne rozbehlo blonďavé dvojročné dievčatko, ktorému lekár tiež odporučil na základe „predpokladu postihnutia“ smrť. Keď jej mama povedala nie, vypočula si, že je nezodpovedná. Keby však bola v duchu doktorových odporučení „zodpovedná“ jej úplne zdravé dieťa dnes nežije.
V marci 2007 šokoval Taliansko prípad z florentskej nemocnice Meyer. Malé dieťa tam bojovalo o život po tom, ako bolo po pokuse o potrat v 22. týždni resuscitované. Jeho matka sa predpokladaného postihnutia naopak zľakla a pre zákrok sa rozhodla. Dieťa malo mať poškodenú celú tráviacu sústavu. Nebola to pravda. Možno aj preto aj po vykonanom potrate bojovalo o život. Vážilo len 500 gramov, ale stále mu bilo srdce. Pýtam sa, ako inak nám ešte deti majú dať najavo, že či ich zabijeme v tele matky alebo mimo neho, je úplne jedno? Každý takýto prípad totiž nehovorí nič iné, len to, že plod nie je nijakým zhlukom buniek, ale dieťaťom, ktoré chce žiť. Silve McDonald sa to aj podarilo. Toto najmenšie dieťatko v írskej histórii bolo koncom januára prepustené z jednej z miestnych nemocníc v poriadku, hoci prišlo na svet v 23. týždni tehotenstva s pôrodnou hmotnosťou len 420 gramov. Niektoré z detí veľkých ako dlaň, ktoré zachránili v japonskom centre pre matku a dieťa, majú dnes už dvadsať rokov a to, že sú fyzicky, aj psychicky v poriadku je dôkazom, že si v boji o život nevybojovali Pyrrhovo, ale skutočné víťazstvo. A pri interrupciách zabíjané deti chcú logicky len to isté.
Väčšina slovenských gynekológov si toto všetko uvedomuje a podľa štatistík Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti sa ich približne polovica odmieta na tom podieľať. Keď sa však dve univerzitné nemocnice v Bratislave rozhodli prestať usmrcovať deti na žiadosť ich matiek, médiá spustili väčší poplach ako pri šírení smrteľného vírusu prasacej chrípky a prinútili ich pokračovať. Tušia v čom? Tušia, že umelo „prerušiť“ tehotenstvo znamená dieťa z maternice vyškrabať pričom ho doslova rozštvrtia? Tušia, že ak sú nechcené deti väčšie pri potrate ich z tela matky doslova vytrhávajú kliešťami? Že sa chytí nôžka alebo iná časť tela a otáča sa dovtedy, kým sa neodtrhne alebo sa vykoná cisársky rez a dieťa jednoducho hodia do koša na biologický odpad skôr než umrie, aby tam dokonalo? Vedeli všetci tí, ktorí spomínané nemocnice prinútili vrátiť sa k potratom, že bojujú za toto? Obávam sa, že nie. Aj preto jeden 25. marec – ako deň nenarodeného dieťaťa a rok zjavne nestačí. Dvadsiatym piatym marcom by mal byť asi každý deň. Navrhujem začať dnešným!