"Kto nás podporí? Nikto,“ napísala nedávno bloggerka Elyane Youssef žijúca v Libanone. Dostala ma. Naozaj nám, a vôbec svetu a jeho politikom, viac záleží na francúzskom ako na libanonskom živote? Určite nie. Takže takto otázka nestojí a nedostaneme sa ňou k odpovedi. Ako teda?
Psychológovia by asi poukázali na to, že svoje robí šok, teda to, že kým v Paríži táto situácia bežná nie je, v Libanone, ako píše bloggerka, je to takmer každodenná realita posledných tridsiatich rokov. Zavážil zrejme aj zemepis. Západnému svetu je psychologicky bližšia parížska košeľa ako bejrútsky kabát, ale na hrôze vraždenia to nič nemení.
Tak ako nás urobil zemepis menej citlivými voči ďalekému Bejrútu a ostatným terorizmom postihnutým krajinám mimo Európy či Severnej Ameriky, tak akoby to robil dejepis s pádom komunizmu v novembri 1989. Každý rok ho totiž posúva ďalej do učebníc histórie. Ale ospravedlňuje to predsedu vlády, ktorý si mladým ľuďom dovolí nahovárať, že socialistické štátne byty zadarmo a na papieri stopercentná zamestnanosť prekryjú desivý fakt, že v rokoch 1948 - 1989 komunistický režim pripravil o život len na Slovensku minimálne 705 ľudí a 71 tisíc Slovákov bolo odsúdených súhrnne na viac ako 83 tisíc rokov väzenia?! Tieto čísla sú pritom súčasťou ešte desivejších celosvetových počtov, podľa ktorých komunizmus vo svete stál život 85 až 100 miliónov ľudí. O tom, že to bolo od začiatku princípom tohto režimu pritom svedčí pamätné cynické konštatovanie jedného z jeho vodcov Jozefa Visarionoviča Stalina, podľa ktorého „keď zomrie jeden človek, je to smutné, keď zomrú milióny, je to štatistika."
Tak ako je v scitlivení sa voči, obrazne povedané, „všetkým Bejrútom“ na svete najlepšia prevencia nových Parížov, tak je naopak v znecitlivení sa voči hrôzam komunizmu najväčšia hrozba jeho návratu, hoci si ho už nevieme ani predstaviť. Zverstvá tohto režimu však dodnes prežívajú v jeho poslednej bašte v Severnej Kórei. A podľa vlani zverejnených informácií Rady pre ľudské práva Organizácie spojených národov tam ešte stále dochádza k neuveriteľným krutostiam, keď napríklad matku prinútili utopiť vlastné dieťa, zatvárali novorodencov s ich rodičmi do väzníc krátko po ich narodení, či mučili rodiny za to, že si dovolili sledovať zahraničný seriál.
O to viac, že zločiny tejto ideológie sú všeobecne známe a potvrdené, mi pripadá absurdné, že máme dvadsaťšesť rokov po páde komunizmu u nás predsedu vlády, ktorý deň jeho zvrhnutia, štátny sviatok boja za slobodu a demokraciu „oslávi“ tvrdením, že v bývalom režime „boli aj zlé veci, to treba odsúdiť. A treba na ne zabudnúť...“
