Hoci si namýšľame, že sme ďalej ako starogrécka vojenská Sparta, kde spoločnosť pri každom novorodencovi rozhodovala, či vôbec stojí za to ho vychovávať, či je dosť silný, zdravý a perspektívny vojak - občan Sparty. Menej fyzicky zdatné či postihnuté deti do dvoch rokov totiž radšej jednoducho zhodili zo skaly v pohorí Taygetos...
Ak sme za tých dvetisíc štyristo rokov, od zániku Sparty ďalej, tak bohužiaľ len v medicínskej technike, ktorá dokáže diagnostikovať zdravotné problémy dieťaťa ešte pred jeho narodením. Ale pre ne to, bohužiaľ, prinieslo len to, že neskončia doráňané pod skalou, ale roztrhané na kusy v nemocničnom koši, v horšom prípade ešte aj rozpredané na kusy podnikavcami z potratových organizácií... Navyše s tým, že ani nedostali šancu ukázať, či v nich predsa len nie je viac sily a perspektívy, ako v tých, ktorých výsledky prenatálnej diagnostiky boli presne podľa tabuliek...
Máme diagnostiku, dokonca aj vedecké výskumy amerických a austrálskych neurológov, foniatrov a pôrodníkov, ktoré ukázali, že už dieťa v piatom týždni tehotenstva si vytvára podivuhodne zložitý repertoár reflexných úkonov. V ôsmom týždni života nielenže ľahko pohybuje hlavičkou, rúčkami a trupom, ale týmito pohybmi dokonca vyjadruje, čo sa mu páči, a kopaním aj nevôľu. V štvrtom mesiaci vie mraštiť čelo, žmurkať a škľabiť sa. A o štyri až osem týždňov je dokonca na dotyk citlivé ako jednoročné dieťa...Napriek tomu lekári dokážu posielať ich matky na potrat, u nás v prípade podozrenia na genetické vady až do konca šiesteho mesiaca. A to ešte aj bez toho, aby jej jasne povedali, že jej dieťa bude umierať v krutých bolestiach, rovnako ako keby ho nechala na časti roztrhať, keďže potrat v tomto štádiu tehotenstva tak prebieha, ako ročné. Mnohé ženy si z nevedomosti potom dokonca nahovárajú, že ich rozhodnutie pre ukončenie života ich nenarodeného dieťaťa bolo vlastne dobrým skutkom, „...aby netrpelo“.
Nedávno som sa dostal na webovú stránku rodičov detí s Edwardsovým syndrómom, ktorý je vážnou genetickou poruchou, spôsobenou prítomnosťou nadbytočného chromozómu 18. Tá väčšinou vedie k predčasnému úmrtiu ešte pred narodením, alebo krátko po narodení týchto detí.
Keď ju diagnostikovali Anežke, jej mame sa zdala rada lekárov na ukončenie tehotenstva tiež v prvých hodinách ako „rozumná“. Ale potom, akoby sa v nej ozvalo jej dievčatko - čo by jej asi povedalo na takéto uvažovanie? „Mami ja sa tu snažím a rastiem, ako najlepšie dokážem, chromozóm navyše so sebou ťahám, všetko s tebou prežívam, vnímam ocka aj sestry, je mi s vami dobre. Doktori ti predsa povedali, že umriem, tak nemôžeš počkať? Koľko času ste dostali vy a koľko ja? Napriek tomu sa snažím byť tu s vami,“ čítam slová svedectva Anežkinej mamy, ktorá priznáva, že zrazu bolo pre ňu jediné možné, logické a rozumné dať svojmu dieťatku život, aj keď by mal začať aj skončiť v jej maternici. „Tieto deti majú tak málo času a ešte sa to niekomu zdá príliš?“ pýta sa nakoniec mama dcéry, ktorej boli dopriate na zemi len necelé štyri mesiace. „Štrnásť posledných dní sa smiala, ale len vtedy, keď sa pozerala do stropu. Žartovala som, že tam vidí anjelikov a máva im, dnes to už viem s istotou. A potom, keď nám po štrnástich týždňoch života odišla, len tichučko zaspala v mojom náručí.“ Je toto to, pred čím treba nenarodené deti zachraňovať ich násilným roztrhaním na kusy ešte v maternici?
Na odpoveď netreba žiadny nový vedecký výskum, len zdravý rozum a zdravé srdce...
A možno vedomie, že z neporaziteľnej Sparty sú dnes len ruiny... Lebo naozaj na každom živote záleží!
