Šaty robia človeka

Jediným výsledkom, ktorý trojica voľbou svojej garderóby dosiahla, tak boli len desiatky fotoaparátov namierených na týchto duchov minulosti. To však nie je nič proti sláve, ktorú si pred štyrmi rokmi vyslúžila slovenská poslankyňa Monika Flašíková-Beňová. Tá si na pietnu chvíľu, ktorou si Európsky parlament uctil pamiatku zosnulého pápeža Jána Pavla II., obliekla tričko s veľkým portrétom Marilyn Monroe na hrudi. Oblečenie bolo na danú príležitosť také neštandardné, že sa Beňová po prvý raz ocitla ako europoslankyňa na fotografiách v databáze zahraničných agentúr. Módni návrhári jej dohovárali, že tento typ oblečenia rozhodne nie je typom, ktorý sa má nosiť do zamestnania, čo vykonáva. Maximálne na voľnočasové podujatie. (Aj keď pri množstve absencií na rokovaniach europarlamentu by sa s nadsázkou dalo povedať, že do práce chodila naozaj len vo voľnom čase.) V posledných dňoch sa však práve ona najviac pustila do Szegediho oblečenia. Človek by sa pod jej spravodlivé rozhorčenie aj podpísal, keby nemal pocit, že zlodej kričí, chyťte zlodeja. Odieť sa v deň spomienky na celosvetovú morálnu autoritu do portrétu dámy, ktorej morálka nič nehovorila, si možno môže dovoliť sekretárka riaditeľa roľníckeho družstva, ale nie človek, ktorý má reprezentovať a zastupovať Slovenskú republiku. Tá totiž o takúto reprezentáciu nestála. Dokonca aj jej vlastní si vtedy s radosťou vydýchli, že sa zahraničné médiá zase raz sekli, a našu poslankyňu označili za slovinskú. Monika Beňová na margo kritiky vtedy len rozčúlene povedala: "Ja sa nestarám do toho, kto čo nosí oblečené. Bola by som rada, keby sa konečne prestali starať do toho, čo nosím oblečené ja." Žeby naozaj nebolo vhodné kričať hop, kým človek nepreskočí, pani poslankyňa?