Táto stredoškoláčka umrieť nechcela. Ani v tej chvíli, keď zaznela strašná diagnóza, ani potom, keď bola bolesť postupne natoľko neznesiteľná, že bez morfia nedokázala prežiť ani minútu. Príbeh tejto mladej dievčiny mi napadol vo chvíli, keď sa nedávno ozvali bojovníci za eutanáziu spoza rieky Moravy. Zuzana o smrť nestála, hoci oni sa tvária, že práve za práva takýchto ľudí bojujú. Ona naopak stále stála o svoj život. Stále verila na budúcnosť. Ak sa dožije aspoň ďalšieho dňa, možno vynájdu liek, ktorý jej pomôže...
Keby Zuzka žila v Belgicku, žiadne zajtra by nebolo. Pravdepodobne by sa nedožila ani oslavy sedemnástych narodenín. Britský denník Daily Mail nedávno priniesol správu, že stodvadsať zdravotných sestier v Belgicku sa v jednom prieskume priznalo, že pomáhali svojim pacientom umierať, bez toho, aby im oni na to dali súhlas. Niektoré sestry sa pritom snažili ospravedlniť svoje počínanie tým, že súhlas predpokladali, hoci ich obete ho nikdy nevyslovili.
Keby si niektorý z ich pacientov vzal život sám, jeho čin by bol kvalifikovaný ako samovražda. Ak teda nakoniec títo ľudia neumreli vlastnou rukou, prípona „samo" z tohto výrazu sa musí vynechať a zostane len ten zvyšok slova. Znie to logicky ako fakt, že dva mínus jedna je jedna, tak prečo slovo vražda zrazu premenúvame na eutanáziu?
S každým poodhalením tajomstiev stvorenstva, človek akoby získaval pocit, že dobehol Stvoriteľa. Alebo ho dokonca predbehol. Preto si automaticky pýta právo klásť vlastné pravidlá, písať svoje „desatoro". Jednému z najmúdrejších ľudí svojej doby, slávnemu Sokratovi bolo jasné, že vie, že nič nevie. Čo preto dáva dnešnému človeku istotu, že už toho vie dosť, dokonca viac ako Boh? Prekonali sme naozaj práve my akúsi neviditeľnú hranicu poznania alebo sa na nás už nasledujúca generácia bude s úškrnom pozerať, ako my dnes na tých, ktorí pred časom tvrdili, že zem je obrovská lata?
Zuzka pár mesiacov pred svojou smrťou poslala list do organizácie plniacej ťažko chorým deťom sny. Nebolo v ňom však žiadne - chcem to a tamto, lebo ja trpím a ja si to zaslúžim... „Chcela by som, aby môj brat a sestra mali novú detskú izbu. Pretože to, čo rodičia dávajú mne, zase musia uberať mojim súrodencom, a to ma veľmi mrzí," napísala. Myslím, že tí dvaja mladí ľudia na svoju sestru nikdy nezabudnú. Dar, čo im dala, sotva niekto niekedy môže tromfnúť. Dala im totiž seba. A to dobro sa nemôže nešíriť ďalej.
Uvedomujú si nielen tie belgické zdravotné sestry, ale každý kto dvíha ruku za eutanáziu, čo všetko ľuďom berú? Riaditeľ britskej organizácie "Care not killing" Peter Saunders si na ich adresu dovolil skonštatovať: "Musíme si z toho zobrať ponaučenie. Ako náhle legalizujeme dobrovoľnú eutanáziu, nedobrovoľná bude nevyhnute nasledovať za ňou". Jej obeťami sa stanú presne ľudia ako Zuzana. Ako sa ich príbuzným potom pozriete, vážení propagátori smrti, do očí?
