Na druhý deň začal môj žalúdok protestovať. V pondelok tiež a v utorok ma bolesti brucha dohnali až na pohotovosť. Dovtedy som ani len netušila koľko „srandy“ sa dá zažiť v čakárni s ostatnými pacientmi (najmä, keď ste svedkami výpovede jedného okradnutého bezdomovca druhým bezdomovcom).
Posilnený infúziou a kvapkami od bolesti si človek hneď myslí, že je vyliečený. Mierne bolesti som odignorovala a v piatok som sa vybrala na bicykel. Malo ma napadnúť, že keď už cestou tam mi bolo zle, že naspäť to nebude o nič lepšie. Nebolo! Domov som sa viezla autom a s bicyklom v kufri.
Po ďalších prebdených nociach som išla k lekárke. Napriek mojim odpadávajúcim tendenciám som zvládla aj odber krvi. V ten deň som bola na seba nesmierne hrdá. Pocit hrdosti a náhly príval odvahy ma rýchlo prešiel, keď mi doktorka oznámila, že musím ísť na gastroskopiu (mala som na výber medzi gastroskopiou a kolonoskopiou – po zvážení, že isté otvory môjho už tak zúboženého tela zostanú nedotknuté, som sa rozhodla pre gastroskopiu).
Celý týždeň som si gúglila ako táto procedúra prebieha (ďakujem všetkým dobrým ľuďom, ktorí vkladajú podobné videá na internet –nesmierne mi to pridalo na statočnosti). Prišiel deň vyšetrenia, kedy mi vraj prudko flexibilnú „len“ deväťmilimetrovú hadicu strčili do žalúdka (podľa mňa mala minimálne deväť centimetrov a slovo flexibilná by som nepoužila ani náhodou). Aj napriek tomu, že ujo doktor bol sympatický, mala som zatvorené oči celé štyri minúty (najdlhšie štyri minúty môjho života).
Na konci ma pochválili a ja s veľkou gučou v hrdle som išla domov. Celú cestu som rozmýšľala, akú hadicu asi tak používajú na kolonoskopické vyšetrenie (keďže inú hadicu okrem tej, čo som mala v ústach, som tam nevidela)...
