Na prvý pohľad vyzerá ako každé iné anglické mesto. Každý dom, každá budova v rovnakom štýle – omietka žiadna, len holé tehly. Každá jedna stena má svoju históriu, veľa si pamatá.
Popozerali sme si mesto, vysmedli sme a išli sme si sadnúť na jednu miestnu terasu. Chceli sme najprv pivo, ale povedali, že nemajú alkoholovú licenciu a že alkohol si môžeme objednať len s jedlom. Tak sme si objednali len kolu. Sedeli sme štvrť hodinku a nič, žiadna kola nebola. Ja som si odskočil zatiaľ na toaletu a keď som sa vrátil, hádajte! Bola kola, či nebola? Kto hádal, že nie tak vyhral, čo to neviem, ale vyhral. A tak sme sa jemne nahnevaní zdvihli a odišli. Nakoniec sme si našli jednu krčmičku priamo v centre mesta, kde sme si to pivo konečne dali.
Naše kroky ďalej smerovali do Burghley House, ktorý je od Stamfordu vzdialený, no čo by ste kameňom dohodili. „Domček“ ako z typických anglických filmov. Niečo podobné ako vo filme Dom hrôzy. Veľmi sa mi páčil. Poschodie domu je zverejnené širokej verejnosti. Samozrejme za poplatok. Pre dospelého £8.20 a pre mňa – študenta £7.20 (na Anglicku sa mi páči to, že skoro všade dostanete nejakú zľavu ak použijete študentskú kartu, u mňa to bola ISIC).
V každej miestnosti tohto zámku bol jeden sprievodca. (Takže prezamestnanosť funguje aj v kapitalizme a nie len za ťažkého socíku.) Dozvedeli sme sa, že v prízemnej časti ešte stále bývajú potomkovia rodu Burghley. V dome nájdete krásne nástenné maľby, niektoré vyzerajú naozaj dosť živo. Jednoducho Burghley House vás uchváti.
Burghley House
Jeden z krásnych veteránov, ktorý som mal možnosť vidieť
Burghley House z iného pohľadu
V záhrade zámku bola výstáva starých veteránov. So vstupenkou do domu vás pustia aj do časti záhrady, kde je výstava moderného sochárskeho umenia, žiaľ tam sme neboli, jednoducho sme na to zabudli.
