Kto je naozaj zodpovedný?
Aj keď padnuté budovy, vo svetle ekonomickej krízy, znova rozvírili vášne proti súkromnému podnikaniu, je to práve štát, ktorý svojim zásahmi umožnil, aby sa nekvalitné stavby vôbec postavili. Štát si uzurpoval právo na štátny stavebný dozor a teda povinnosť dohliadnuť na to, aby súkromné spoločnosti postavili budovy tak, aby zemetraseniu odolali. Väčšina budov, ktoré padli boli postavené stavebnou firmou, ktorá už v minulosti mala problémy s kvalitou svojich stavieb. To však nebolo prekážkou toho, aby naďalej stavala a to aj v seizmicky rizikových oblastiach.
Pre mnohých ľavičiarov je tento prípad prípadom nenažranej súkromnej spoločnosti, ktorej zisky sú prednejšie ako životy jeodpj zákazníkov. Otázkou však je, prečo táto firma vôbec dostala štátne zákazky (padnuté internáty) a ľudia boli ochotní bývať v súkromných budovách, ktoré postavila.
A vlastný rozum ostal kde?
Odpoveď je jednoduchá – bezmedzná dôvera v štát a jeho neomylnosť. Ako už bolo spomenuté, stavebný dozor vykonával štát resp. jeho úradníci. Ľudia sa jednoducho spoľahli na jeho neomylnosť a to, že ak niečo schválil štát, tak to jednoducho musí byť v poriadku. Opak sa ukázal pravdou a mnohí na svoju slepú vieru doplatili. Je to zaujímavý paradox – štátnych úradníkov ako ľudí mnohí považujú za skorumpovaných a nekompetentných. Ale ak im niekto pred nosom zamáva papierom s pečiatkou, ktorú vydali tí istí skorumpovaní a nekompetentní úradníci, ľudia stratia súdny rozum a slepo sa na nich spoľahnú.
Tento prípad je jedným z mnohých, kedy si štát osobuje právomoci, ktoré nie je schopný vôbec vykonávať. Na nešťastie svojich dobrovoľných, ale hlavne nedobrovoľných zákazníkov si v tejto oblasti vytvoril monopol, čo predstavuje živnú pôdu pre škodlivé šetrenie a korupciu. Keďže v tejto oblasti neexistuje konkurencia štátni úradníci nemajú motiváciu vykonávať svoju prácu poriadne. Isto, existuje trestnoprávna zodpovednosť, ale ľudská povaha je taká, že ak sa v nejakej oblasti zemetrasenie nevyskytlo 20 rokov, tak to znamená, že tam už nebude nikdy. Je to niečo podobné ako s úvahami o neustále rastúcich cenách domov, ktoré nakoniec významne spôsobili nástup ekonomickej krízy.
Viac právomocí štátu? Určite nie
Je možné, že sa táto tragédia stane zámienkou na ešte väčšiu štátnu kontrolu v tejto oblasti . Argumentom bude, že súkromné spoločnosti sú zlé a dobrý a kompetentný štát im musí ešte viac dýchať na krk. Myšlienka je to síce chvályhodná, ale ako chce štát vynucovať prísnejšie pravidlá, ak nebol schopný vynútiť tie existujúce? Prísnejšia regulácia problém nerieši, len vytvára ešte väčší priestor na korupciu a podobné tragédie – viď posledné zemetrasenie v Číne. Naopak, riešenie leží v deregulácii tejto oblasti a stiahnutia sa štátu z nej – voľný trh by túto situáciu hravo vyriešil.
Podstata stavebníctva a typu ľudí, ktorí v ňom pracujú si stavebný dozor priamo vyžaduje. Ten by však nemal byť vykonávaný štátnymi úradníkmi, ale externými súkromnými inštitúciami. Konkurencia by vytvorila tlak na kvalitu, pretože ak by firma prevádzkujúca stavebný dozor robila svoju prácu nekvalitne (jej budovy by padali), jednoducho by stratila meno a stavebníci by si ju už viac nezavolali. Podobne, ak by si stavebník zavolal dozor pochybného mena, väčšina zákazníkov by si jeho výrobok jednoducho nekúpila, alebo by musel ísť s cenou dole. Voľná súťaž by umožnila poctivým stavebníkom, aby svoju poctivosť dokázali a mali by možnosť vybrať si renomovanú firmu, ktorá by aj jemu zaručila, že svoje dobré meno nestratí.
Kto to dokáže lepšie?
Odporcovia tohto návrhu určite namietnu, že aj externé súkromné inštitúcie sú tvorené len ľuďmi, ktorí môžu byť nekompetentní a korumpovateľní. Samozrejme, je to tak. Treba si uvedomiť, že ani systém voľného trhu nie je schopný odfiltrovať 100% chýb a neprávosti. Jeho silnou prednosťou je však to, že jeho účinnosť je oveľa vyššia ako v prípade monopolu štátu. Trh by tieto hnilé jablká rýchlo odhalil a takéto firmy by už viac, na rozdiel od štátneho dozoru, na stavby nedohliadali. Ak by budovy v Taliansku boli postavené týmto spôsobom je isté, že po zemetrasení by počet neobývateľných budov (asi 30%) bol oveľa nižší, podobne ako obete na životoch.
Najväčším problémom voľného trhu je ale to, že ľudí núti rozmýšľať a niesť dôsledky svojho konania, od čoho sa ich sociálna demokracia snaží v čo najväčšej miere ochrániť. Možno to bude znieť kruto, ale možno naozaj ľutovať ľudí, ktorí sa namiesto na vlastný rozum a úsudok, slepo spoľahli na štát, jeho neomylnosť a v dôsledku toho stratili svoj majetok, blízkych, alebo vlastný život?
