Ku Kosovu sa priblížite autom pomerne jednoducho: diaľnicou cez Maďarsko, ďalej diaľnicou cez Srbsko, využijúc obchvat Belehradu, na juhovýchod až kúsok za Niš, kde je treba vedieť, na ktorom mieste odbočiť na Prištinu. Čím viac sa blížite k priechodu Merdare, tým je cesta horšia a osídlenie redšie. Samotný cestný priechod je pomerne ponurý. Zadúša prach, ale aj atmosféra, poznačená neznášanlivosťou srbských a kosovských policajtov a colníkov. Ale prekonať sa to dá.
Vzápätí ste konfrontovaní s evidentne inou kultúrou: ráz krajiny, architektúra ulíc, konfrontácia mnohých pekných domov s veľkým neporiadkom okolo nich, ale i evidentne hustejšie osídlenie udrú do očí. Čo ale udrie do očí azda najviac, je samotná Priština a večerný bulvár Matky Terezy, plný pekných mladých ľudí. V hoteli, ale aj na ulici nie je problém dohovoriť sa po anglicky. Pochopiteľne, v Kosove jestvujú problémy, ktoré nie sú viditeľné voľným okom: vysoká nezamestnanosť, absencia priemyslu, reputácia územia, povestného pašovaním drog a obchodovaním s ľudskými orgánmi. Ale najväčším problémom sú zrejme rozorvané duše, nedôvera a vzťahy poznačené krvavým konfliktom na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia. Poznať a cítiť to napríklad v Gračanici. Mestečku neďaleko Prištiny, kde väčšinu obyvateľstva tvoria Srbi. V meste sa nachádza staroveký kostol s kláštorom. Je to aj sídlo pravoslávneho biskupa pre Rašku a Prizren. Biskup Teodosije pôsobil pri rozhovore smutne. Až rezignovane. Cirkevné spoločenstvo stratilo veľké množstvo veriacich, obáva sa nielen o udržanie historického kultúrneho i hmotného dedičstva, ale aj o stratu svojej identity.
V kosovskej vláde sú traja ministri srbskej národnosti. Snažia sa preklenúť priepasť medzi kosovskými Albáncami a kosovskými Srbmi, chcú sa podieľať na správe verejných vecí. Nie všetkým Srbom v Kosove sa to páči. Najmä nie tým, ktorí žijú na sever od rieky Ibar. Táto rieka akoby odkrájala z Kosova časť územia, kde žijú takmer výlučne Srbi. Títo Srbi autoritu Prištiny odmietajú. Cestu zo severu Kosovskej Mitrovice až po cestný priechod Gate 1 medzi Kosovom a Srbskom lemujú štátne vlajky Srbska, bilboardy s heslami "Toto je Srbsko", ale aj portréty Putina, Medvedeva, ba videl som aj portrét ukrajinského prezidenta Janukoviča. Srbom na juh od rieky Ibar (toto územie tvorí asi 90% územia Kosova, žije na ňom približne toľko Srbov, ako na sever od rieky Ibar - teda niekoľko desiatok tisíc) sa nepáči predstava, žeby Srbi na sever od Ibaru mali navždy privilégiá, iné postavenie, ako oni - Srbi na juh od Ibaru. Mnohí Srbi na sever od Ibaru sú dodnes zamestnancami štátnej správy Srbska. Dostávajú výplaty cez srbský štátny rozpočet. Niektorí viditeľne, niektorí "neviditeľne". Hovorí sa o takzvaných paralelných bezpečnostných štruktúrach, ktorých úlohou je brániť integrácii Srbov na severe s Kosovom. Napríklad tým, že ubránia barikádu, znemožňujúcu prekročiť Ibar cez jej hlavný most. Znalec miestnych pomerov ma nenápadne upozornil na postaršieho chlapa, ktorý sedel pod stromom neďaleko barikády a tváril sa, že lúšti krížovku. Jeho úlohou je spustiť poplach a zburcovať obyvateľstvo, ak by kosovské alebo medzinárodné inštitúcie chceli túto barikádu odstrániť.
Niektorí Srbi na severe od rieky Ibar veria, že zmrazený konflikt alebo neriešenie tejto situácie je pre severné Kosovo najlepším riešením. Zdá sa im, že EÚ slabne, upadá, že Amerika presúva svoju pozornosť a prítomnosť z Európy do Ázie, a tak môže prísť deň, keď Kosovo - úplne, alebo aspoň sever od rieky Ibar - sa vráti naspäť do Srbska. Na tvárach mladých Srbov, študentov univerzity v Kosovskej Mitrovici som však videl, že ich takáto vízia veľmi nenadchýna. I keď cítia nespravodlivosť zo strany medzinárodného spoločenstva pri usporiadaní pomerov po bývalej Juhoslávii. Niet sa čomu čudovať. Mladí Srbi v Kosovskej Mitorvici chcú mať budúcnosť. Chcú žiť tak, ako ich rovesníci v iných, rozvinutých krajinách. Mal som pocit, že týmto mladým mužom zmrazený konflikt nevyhovuje. Myslím, že zmrazený konflikt na severe Kosova, neriešenie tejto situácie nevyhovuje ani nám, Slovákom, ani EÚ, v ktorej sa vidia tak Srbi v Belehrade, ako aj Albánci v Prištine. Tento stav nám nesmie vyhovovať. Z hľadiska humánneho, ale aj geopolitického. Kosovo je bližšie, ako by sme si my, Slováci, chceli pripustiť.
O siedmej večer som sa pohol autom z Kosovskej Mitrovice a už nad ránom, pred brieždením som parkoval v Bratislave. Na návrat domov som potreboval zhruba toľko času, ako keby som sa vracal z Varšavy alebo z Bruselu. Určite menej, ako keď som sa vracal autom z Ríma. Kosovo je Balkán. Balkán zohrával v dejinách Európy významnú úlohu. A aj zohrávať bude. Balkán, minimálne jeho významná časť, patrí nielen do Európy, ale aj do EÚ. Pokoj na Balkáne, stabilné pomery, fungujúca ekonomika - toto všetko je aj v našom záujme. Pre Slovensko by malo byť usporiadanie vzťahov medzi Belehradom a Prištinou jednou z kľúčových zahranično-politických priorít. Balkán poznáme, máme historicky dobré vzťahy s krajinami bývalej Juhoslávie, viacerí slovenskí diplomati zohrali v období vzniku nových štátov na Balkáne významné, pozitívne úlohy. Udržali sme si dôveru a veľmi dobré vzťahy tak s Belehradom, ako aj s Prištinou. Je našou povinnosťou tieto vzťahy, ale i našu skúsenosť s rozdelením Československa, transformáciou a reformami zužitkovať práve v angažovaní sa pri usporiadaní vzťahov medzi Belehradom a Prištinou. Sme súčasťou kľúčových ekonomických a bezpečnostných spoločenstiev - EÚ a NATO. Nemôžeme byť iba konzumentmi výhod a benefitov týchto spoločenstiev, sme povinní niečím prispieť aj my. Naše možnosti prispieť k riešeniu blízkovýchodného konfliktu alebo eliminovaniu jadrovej hrozby z Iránu či Severnej Kórei sú, samozrejme, veľmi limitované. Podobne je tomu v iných globálnych témach, ktoré trápia svet. Práve preto by sme sa mali naplno vložiť - slovenská zahraničná politika a diplomacia - do usporiadania vzťahov medzi Srbskom a Kosovom tak, aby boli perspektívne a udržateľné. Teraz je na to optimálny čas. Prečo práve teraz a ako na to - o tom v niektorom z ďalších blogov.
