Prečo sme do viacerých podnikov, aj tých, ktoré mali charakter prirodzených monopolov, pustili zahraničný kapitál. Alebo - ako som o tom tak často počul a ešte stále počúvam od ľudí - prečo som ako premiér rozpredal Slovensko.
Nuž, dnes je to omnoho jasnejšie, ako kedykoľvek predtým: urobili sme to preto, aby sme jedného dňa nemuseli siahať na úspory občanov. Alebo zo dňa na deň drasticky znížiť ľuďom platy, či dôchodky. Aby sme sa nedostali do klieští Medzinárodného menového fondu, Európskej centrálnej banky a Európskej komisie.
Dôsledky opatrení, prijímaných najmä v Grécku a najnovšie na Cypre, sú a budú pre tamojších obyvateľov neznesiteľne bolestivé. My sme sa takýmto dôsledkom vyhli, lebo sme včas ozdravili naše banky, choré po socializme. To ozdravenie stálo veľa peňazí. Aby sme sa neúmerne nezadlžili, privatizovali sme. Predávali sme. Predávali sme včas, v období, keď sa ešte naše podniky dali efektívne predať. Iné krajiny by dnes rady predali. Ale nemajú čo. Alebo nie je záujem v neistých časoch kupovať. A napokon: to, čo sme za predaj podnikov utŕžili, sme neprehajdákali, ale použili sme na ozdravenie chorých bánk. Tieto banky, ale i privatizované podniky sú zdravé a fungujú dodnes. Už vyše desať rokov vyrábajú, predávajú, zamestnávajú ľudí, ktorí vidia aj mnohé iné prínosy príchodu investorov. Významnú časť výnosu z privatizácie sme odložili aj na naštartovanie dôchodkovej reformy, na tvorbu druhého piliera penzijného systému. Vďaka týmto opatreniam a tomuto prístupu súčasná vláda nemusí dnes siahať ľuďom ani na úspory, ani na dôchodky.
