Návrh štátneho rozpočtu svedčí o tom, že hospodárska politika vlády je nejasná, nečitateľná. Že vláda je bezradná. V prvej dekáde nového storočia hospodárska politika na Slovensku čitateľná bola. Aj keď s ňou nemusel byť každý spokojný. Táto politika sa opierala o nasledujúce piliere:
-dôsledná liberalizácia cien a ich formovanie trhovými nástrojmi;
-reštrukturalizácia bánk;
-mohutná privatizácia;
-spružňovanie pracovného trhu najmä opravami zákonníka práce;
-postupné znižovanie priamych daní z najvyššej sadzby 42 % dane z príjmov cez medzikrok 25 % až po zavedenie rovnej dane 19 %;
-štrukturálne reformy (zdravotná, dôchodková, verejnej správy, armády, ...).
Zámerne hovorím o prvej dekáde nového storočia, nie o našich vládach. Aj preto, že prvá vláda Róberta Fica v zásade v predchádzajúcej hospodárskej politike pokračovala:
-zachovala rovnú daň;
-zachovala pluralitu zdravotného poistenia;
-zachovala dôchodkovú reformu, druhý pilier nezrušila, ani ho výraznejšie nepoškodila;
-zákonník práce zmenila iba nepodstatne;
-privatizované podniky neznárodnila, zrušila akurát privatizáciu letiska a Cargo (čo môže dnes veľmi ľutovať). Ba ani nekritizovala vstup US Steel do Košíc, hoci teraz pán premiér v súvislosti s príchodom US Steel hovorí o 'zbesilej´ privatizácii. Evidentne mal však na mysli privatizácie za vlády pána Mečiara.... :-)
Aj vďaka týmto skutočnostiam malo Slovensko v roku 2007 hospodársky rast bezmála 11% a aj dnes ešte stále patríme medzi rastúce ekonomiky. Hospodárska politika, ktorej princípy som popísal, viedla ku:
-znižovaniu miery nezamestnanosti;
-príchodu významných investorov (US STEEL, KIA, Peugeot , Delphi, Samsung, Sony, INA, Johnson Controls, Honeywel,..);
-vzniku desiatok tisícov nových pracovných miest;
-rastu životnej úrovne.
Chápem, že vonkajšie okolnosti sú dnes iné, že v prvej dekáde tohto storočia sme boli motivovaní vstúpiť do OECD, NATO, EÚ, eurozóny. Avšak tieto skutočnosti platili aj pre ďalšie transformujúce sa krajiny a Slovensko v tejto súťaži obstálo zrejme najlepšie: najväčší priemerný ročný hospodársky rast v desaťročnom rámci spomedzi všetkých postkomunistických krajín (4,8 % ročne oproti EÚ- priemeru 1,8%), dramatický pokles nezamestnanosti (z 20 % pod 10 %), vstup do eurozóny, povesť najreformnejšej krajiny. Aj dnes sú vonkajšie okolnosti rovnaké pre všetkých, aj dnes sa presadí iba ten, kto nájde nielen recept, ale aj, alebo najmä odvahu urobiť to, čo urobiť treba. Legitímnou aj kľúčovou otázkou dnes teda je, akú hospodársku politiku forsíruje nová vláda a štátny rozpočet na roky 2013-2015? A tu je problém: nevedno. Isté je iba jedno: vláda sa rozhodla pre zvýšenie daňovo - odvodového zaťaženia a zmene zákonníka práce tak, že miera jeho pružnosti sa znížila. Vláda sa rozhodla neodvolateľne vyvlastniť súkromné zdravotné poisťovne a zrušiť pluralitu zdravotného poistenia. A naďalej oslabovať druhý pilier dôchodkového zabezpečenia. Tieto opatrenia atraktivitu slovenského podnikateľského prostredia nezvyšujú, ale znižujú. Tým pádom aj konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky sa nezvyšuje, ale znižuje. ČO BUDE TEDA ŤAHAŤ SLOVENSKÚ EKONOMIKU V BUDÚCICH ROKOCH?
Nepríjemných signálov pribúda: US Steel, Delphi, SONY, Slovalco a mnohí ďalší zvažujú, prepúšťajú, redukujú, odchádzajú. Dovolím si sformulovať ešte nepríjemnejšiu otázku: ako dlho sa bude dariť hlavnej súčasnej sile slovenskej ekonomiky, automobilového priemyslu? Nepríde deň, keď automobilky objavia lukratívnejšie podnikateľské prostredie? Počúvam zo strany vlády, že nechceme byť montážnou dielňou Európy, že nechceme fabriky s nízkymi mzdami, že nechceme viac ponúkať daňové prázdniny. Fajn. ALE ČO NAMIESTO TOHO? Na túto otázku nenájde v návrhu štátneho rozpočtu ani náznak odpovede. Či už priamej, alebo aspoň nepriamej. A to jeho najväčším problémom. Nazdávam sa, že odpoveďou na túto kľúčovú otázku by mohla (mala) byť orientácia Slovenska na poznatkovú spoločnosť, na vzdelanostnú ekonomiku. Koncept takejto stratégie sa zrodil v roku 2005 pod názvom Minerva. So zvedavosťou aj istou nádejou som si teda pozrel rozpočet školstva, osobitne vysokoškolského, ako aj rozpočet vedy a výskumu.
Školstvo: 2012 rozpočet návrh 2015
2,43 mld. € 2,17 mld €
vysoké školstvo: 450,7 mil. € 450,5 mil €
veda a technika: 584 mil. € 409 mil
Chápem, že zo dňa na deň sa prevratné zmeny v rozpočtovom hospodárení robiť nedajú. Ale v rozsahu, vo výhľade jedného volebného obdobia by sa z návrhu štátneho rozpočtu orientácia krajiny mohla a mala dať rozpoznať. Z nášho návrhu štátneho rozpočtu sa to rozpoznať nedá. Je to technický dokument bez politického rukopisu, bez stanovenia priorít. Obávam sa, že takáto politika povedie k depresii, ku stagnácii a napokon k úpadku.
Na záver: z čisto technického pohľadu je štátny rozpočet vzťahom medzi príjmami a výdavkami. Problémom príjmov je ich nereálnosť a chybný doraz na zvyšovanie zdaňovania práce. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy na októbrovom pléne schválilo rezolúciu o aktivitách OECD v rokoch 2011-2012. Rezolúcia má 19 bodov, pričom v bode 5 sa vyslovene uvádza: "Aktívna politika na trhu práce a reforma daňová , zameraná na znižovanie úrovne zdanenia práce a presmerovanie zdaňovania na spotrebu a ochranu životného prostredia môžu mať relatívne rýchly účinok na zamestnanosť a podporu investícií". Toto je názor OECD i PZ RE. Súčasná slovenská daňová politika sa pohybuje v protismere s uvedeným odporúčaním, ale i doterajšími slovenskými skúsenosťami.
Ďalším problémom výdavkov je nepatrné, temer neviditeľné šetrenie, hoci v prvom roku po voľbách by sa čakalo a vzhľadom na okolnosti aj patrilo zvoliť úplne iný, razantný prístup. Vláde zjavne chýba odvaha šetriť. Úplne nepochopiteľné a neprijateľné je zvýšenie počtu pracovníkov v ústrednej správe - zo 155 212 v roku 2012 na 162 397 v roku 2013. Teda bezmála o 7 tisíc ľudí.
A na záver čriepka, ktorá vôbec nemusí byť výnimočnou: v období, ktorého imperatívom je šetriť, vláda rozhadzuje. Napríklad na novú administratívnu budovu pre rezort zahraničných vecí. Za milióny EUR má vedľa MZV na Pražskej ulici vyrásť nová budova. Vraj kvôli tomu, že Slovensko bude v roku 2016 predsedať EÚ. To naozaj nestačia súčasné priestory MZV, Palugyaovho paláca, či Správy účelových zariadení rezortu? A ak nestačia, musíme stavať nové? Kvôli tomu, že budeme 6 mesiacov predsedať EÚ? Je v Bratislave málo štátnych budov, či nevyužitého priestoru, ktorý sa dá na pár mesiacov prenajať? Táto čriepka mi pripomína tú predchádzajúcu, ktorú som našiel po príchode na MZV - rekonštruovanú Lettrichovu vilu na Mudroňovej ulici. Prestavanú za veľké peniaze, avšak nikto nevedel povedať, k akému účelu bola rekonštruovaná. Počúvam, že do rezortu sa vrátili tí istí ľudia, ktorí si mýlili rezort zahraničia so súkromnou realitnou kanceláriou. Napokon - nemá minister Kaliňák ambície zredukovať počet nehnuteľností, ktoré slúžia pre štátnu správu? Kto si neváži " malé" peniaze, nezaslúži si " veľké". Myslím, že keby sa MF dôkladne pozrelo do jednotlivých rezortov, rezerv by našlo omnoho viac. Som si istý, že v priebehu nasledujúceho roku bude k tomu aj donútené.
