Ekologicko-environmentálne. Hrozba pre prírodu, (a)lebo Tatry nie sú Alpy. Zjazdové lyžiarske disciplíny prichádzajú v tatranskom regióne do úvahy jedine na území národných parkov, čo by však predstavovalo neakceptovateľný zásah do ich ekosystémov a úplné popretie ich zmyslu. Navyše, práve uplynulé roky sú ukážkou toho, ako bezohľadne sa na Slovensku k národným parkom pristupuje aj v prípade nepomerne menej ambicióznych aktivít a pod oveľa menším časovým tlakom v porovnaní s olympiádou.
Ekonomické. Lekárom a učiteľom nie, funkcionárom, politikom, developerom a sponzorom áno? Už samotné podanie prihlášky si vyžaduje obrovské finančné garancie zo strany štátu. Ďalšie si vyžiada propagácia kandidatúry. V čase, keď lekári, zdravotné sestry, učitelia, vedci a ďalší zamestnanci štátu na Slovensku doslova živoria, sľubovať a následne investovať milióny eur do niečoho viac-menej nezmyselného, ba nebezpečného v čase krízy je urážkou poctivo pracujúcich a drasticky podhodnotených ľudí zo strany moci. Nehovoriac o dôvodnom podozrení, že nemalá časť vynaložených prostriedkov skončí v rukách a vreckách spriaznených firiem a jednotlivcov podľa hesla Na Slovensku po slovensky!, Od Monaka po Tatry a späť!, alebo Sovietsky zväz, náš vzor!
Praktické. Drahá hračka na jedno použitie. Zimné olympiády ako viac-menej jednorazové podujatia sú z dlhodobého hľadiska spravidla stratové a to aj v krajinách, kde sú predpoklady dlhodobého využívania pre ne potrebných zariadení oveľa lepšie ako u nás. Úvahy o zimnej olympiáde v Tatrách smerujú proti vízii udržateľného rozvoja regiónu.
Sociálne, psychologické a morálne. Dezorientovanie a demoralizovanie normálnych ľudí. ZOH predstavujú megalomanský a bombastický typ podujatia, ktorý je svojimi dimenziami v ostrom kontraste s mierkou podtatranskej krajiny. Populizmus a demagógia spojené so vzbudzovaním falošných ilúzií sú samé o sebe nemorálne. K tomu sa pripája demoralizácia odvádzaním pozornosti ľudí, samospráv i miestnych podnikateľov od triezvych, reálnych a udržateľných ciest rozvoja regiónu smerom k dlhodobo neudržateľným. Demoralizovanie a kupovanie si podpory za veľké peniaze pod heslom zvyšovania medzinárodnej prestíže Slovenska, alebo aspoň zažehnania hanby, ktorá tejto krajine môže hroziť po vzore olympiády pre nepočujúcich, ktorá sa napokon nekonala v Osrblí.
Imidžové. Pomýlená značka. Namiesto budovania značky Slovenska na megalomanských projektoch v beznádejnej konkurencii s väčšími a pripravenejšími ju treba budovať na hodnotách zachovanej prírody, pamiatok, kultúry a krajiny, skrátka toho, čo robí Slovensko Slovenskom. Skrátka, imidž Slovenska stavať na každodennej poctivej práci, a nie na velikášskych vyhláseniach a zavádzajúcich víziách.
Politické. Vec verejná, o ktorej nemôže rozhodnúť jediný človek zo dňa na deň. Alebo suverénne a autoritatívne politické vyhlásenia pred serióznou diskusiou. Kandidatúra na ZOH je natoľko vážne rozhodnutie, že sa nedá, resp. nesmie urobiť jedným človekom a zo dňa na deň, ale vyžaduje si serióznu, a teda dlhodobú a kvalifikovanú diskusiu nielen v parlamente, ale v celej spoločnosti po vzore Nórska. Politické rozhodnutie o takejto veci môže prísť až po komplexnom odbornom zhodnotení všetkých pre a proti. A nie naopak, ako to s obľubou robia niektorí naši politici.
Nepredpokladáme, že by premiér bol natoľko nereálny, aby vážne veril tomu, že táto kandidatúra môže uspieť v konkurencii slávnych stredísk zimných športov. Mal by preto vysvetliť, prečo a s akým cieľom robí takéto vyhlásenia a pripravuje takéto rozhodnutia, ktoré so sebou prinášajú viac rizík a škody, ako osohu.
V úvode som napísal, že som znepokojený. Možný je však aj opačný postoj: potešenie z toho, že pán premiér celkom otvorene predviedol, ako vážne to myslí s konsolidáciou verejných financií i to, čo (a kto) sú jeho priority. Opäť ho trochu lepšie poznáme.
Mikuláš Huba
