Keď som sa spamätala z kultúrneho šoku, pohľadala som si nejaké recenzie. Čakal ma druhý šok: samé superlatívy, ak sa aj vyskytla nejaká kritika, tak strašne chudokrvná a opatrná, okamžite vyvážená ďalšou znôškou oslavných ód na hlavy tvorcov. Až pri poslednej "recenzii" mi došlo, prečo. Začínala sa totiž vetou, cit: "Pokoj v duši je expedíciou pre náročného diváka, ktorému v kine chýbali snímky s hlbšou myšlienkou. Súdiť ho budú len tí, ktorí slovenskému filmu neprajú." Aha. Takže sú dve možnosti. Buď som divák, ktorý by mal sedieť doma pri Drišľaku a Rosamunde Pilcherovej, lebo nemá mentálnu výbavu na pochopenie 'expedície pre náročného diváka', alebo, keď sa už na 'expedíciu' vyhodilo toľko peňazí a namotalo toľko ľudí, snímku vyhlásime za intelektuálnu perlu a všetko, čo sa nepodarilo, za umelecký zámer. A nikto očividne nechce byť označený za umeleckého analfabeta a neprajníka fantastickej slovenskej kinematografie. Risknem to.
Dej sa odohráva v prostredí hôr. "Tam sa rodí tradícia. A odtiaľ sme do filmu čerpali typickú slovenskú atmosféru – drsnosť prírody a strmosť kopcov v údoliach a zároveň baladickosť v duši", hovorí režisér. Do príbehu vmiešal aj typické znaky stredného Slovenska - patriarchát, pytliactvo, rasovú neznášanlivosť, krádeže dreva, ale aj silnú tradíciu súdržnosti rodiny, vieru, priateľstvo a lásku. "Je to každodenná realita ľudí na Slovensku. Treba si uvedomiť, že Bratislava nie je typické Slovensko. To začína až 30 kilometrov severovýchodne od nej." Vo svojom diele chcel reagovať aj na paradoxy doby tesne po vstupe do Európskej únie v kontraste s národnou tradíciou. Bla, bla, bla...
Aká rasová neznášanlivosť? Cigánsky chlapec - zlodej - bol vyvážený skromným pracovitým múdrym železničným robotníkom, aby tvorcovia nemohli byť z politickej nekorektnosti obvinení ani náhodou. Patriarchát? Nad takýmto stvárnením "patriarchátu" by sa pobavil aj domáci násilník - recidivista. Obrazy prírody boli jednak zúfalo klišéovité, druhak im vôbec nepridali plochy spálenej trávy, čudné počasie a nejaké búdy, to všetko podfarbené revom fujary, aby bolo aj slaboduchému divákovi jasné, že ide o prírodu slovenskú. Typické Slovensko je takto agrárna krajina plná zlodejov, nefunkčných vzťahov, skorumpovaných podnikateľov a mestských radných, cigánskych osád a debilných policajtov. Paradoxy únia versus tradícia? Kde boli? V jednej reklame na euro? Aha.. A kde bola viera, priateľstvo a láska, okrem pár oslovení kamarát, jedného čudného sexu, jednej omši a jednej akože vtipnej spovedi?
Už viem, aký je film (pardon, expedícia) pre náročného diváka. Všetci predstavitelia sú nešťastní, nikto nemá normálny vzťah. Nevedia sa zaradiť do dnešného sveta, nerozumejú mu a nadôvažok nevedia nájsť sami seba. Je poetický: pod jeleňovým pohľadom sa topí srdce polepšeného pytliaka. Je odvážny: obsahuje dve vulgárne nadávky. Neprirodzené dialógy, žiadny príbeh, čudná atmosféra, myšlienka taká hlboká, že je nepostrehnuteľná. Paralelne rozohráva niekoľko strašne hlbokých tém, ale žiadnu ani nerozvinie, tobôž ukončí. Otrasná kamera (je mi jedno, koľko českých levov má kameraman na poličke), úchylne zameraná na chlpy v nose a póry na pokožke a nepatričný záver (skôr to bola milosrdná rana pre príbeh odvíjajúci sa odnikiaľ nikam, ako pre hlavného hrdinu).
Vraj to mal byť počin, ktorý nadväzuje na tradíciu Hollého filmov. Robíte si srandu, však? Keď to tak po sebe čítam, okrem vstupného si prosím vrátiť aj euro päťdesiat za minerálku a zaplatiť bolestné.
