Cítim sa, akoby som dostala kopanec do žalúdka, nadýchnuť sa viem až na tretí pokus. Obrátim sa k rezňovej rodinke, reku aspoň si povieme, aké je to strašné. Tí si ma ale nevšimnú a vykrikujú, že ako k tomu oni prídu, čakajú ich predsa s nedeľným obedom. Stareny s krížovkami apelujú na chlapíka, ako to, že NÁŠ vlak stojí, keď TAMTOHO predsa zrazil protiidúci. Chalan vraví frajerke, nech ho nečaká, lebo „dajaki še hodzil pod vlak“.
Železničiar chvíľu ticho stojí a nechápe. Potom len mávne rukou a odchádza podať informáciu do ďalšieho vozňa. Chce sa mi zvracať. Odporný chlap ktorého čakajú s obedom dožuje posledný kúsok odporného rezňa a odporným mastným palcom vyťuká volaného: „Ta budzeme meškac, bo še voľajaki idiot rucil pod vlak. .. neznam jak dluho..
..to še nemohol pod druhi vlak rucic?“
