Konečne začalo svitať na lepšie časy. Ešteže prišla kríza. Mesto predalo časť lesov. Ako náš dobrý a transparentný primátor kade chodí, tade so slzou v oku rozpráva, sme šťastní, že sa nám podarilo zbaviť zlého lesa, plného škaredých bezdomovcov. Ale nájdu sa aj nevďačníci, ktorým sa nevidí, že sa pozemok napriek územnému plánu predal na stavebné účely, avšak za cenu, ktorá nezodpovedá ani lesu, ani stavebnému pozemku a nadôvažok bez verejnej súťaže. No bóže, nepodstatné detaily. Veď on, hoviadko božie, sprvoti ani netušil, na aké účely les predáva. A že návrh na predaj prvý krát uzrel svetlo sveta až na zasadnutí zastupiteľstva, na ktorom sa o ňom hlasovalo? Pán primátor, nedajte sa!! Spomeňte si, určite ste mali oznam aspoň pár týždňov pred zasadnutím úplne verejne zavesený na vkusnej nástenke na chalupe strýka Baltazára v katastri obce Zlatá Idka. Ešte aj všelijakým pochybným aktivistom enviromentalistické beľmo na očiach nedovolí vidieť, ako mu leží na srdci blaho jeho hoviadok.. ovečiek.. občanov!
Ale náš najtransparentnejší dobre vie, čo je pre nás najlepšie. Srdce mu puká pri pohľade na úbohých občanov Ťahanoviec, ktorí musia po zlacnené baltické slede a toaletný papier cestovať až pod Furču. Nemajú vari aj oni nárok na plnohodnotné multifunkčné zariadenie? Musia sa deň čo deň uhýbať padajúcemu lístiu a ničiť si pľúca nezdravým kyslíkom? Je toto život? Nezaslúžia si vari krásny obchoďák s veľkým betónovým parkoviskom, kde budú môcť celé rodiny bezpečne tráviť popoludnia a víkendy? Za posledné dva roky sa nám počet predajní nevkusného lacného nábytku zvýšil o tristo percent. Ale no tak, hádam nikomu nebude vadiť IKEA.. A že už teraz sa v špičke nedá z Ťahanoviec dostať do mesta? Kuš!
Kaviarničky. Butiky. Pri troche šťastia bude aj kino! Konečným cieľom je, aby mal každý obyvateľ mesta v okruhu 500 metrov od svojho útulného panelového bydliska vkusný hypermarket. Na prírodu máme predsa botanickú záhradu a ZOO. Milé deti. Toto je strom. Toto je tráva a toto veverička. Neboj sa, Anička, nehryzie, je z plastu, značková.
Aj nastupujúca generácia už má svoje uvedomelé lastovičky. Bola som svedkom rozhovoru dvoch odhadom dvadsaťročných dievčín. Prvá, v neženských teniskách, na vlastnej koži pocítiaca nebezpečenstvo prírody, druhá už z modernej generácie, statočne odolávajúca lesnému chodníku na vkusných desaťcentimetrových ihličkách:
č.1: Minule sme boli opekať v lese. Nikdy viac. Vrátila som sa celá olepená od živice, týždeň som ju dávala dole.
č.2: Uhm ..čo je to živica?
