Už som stredná generácia

Mala náušnicu v nose, čierny lak na nechtoch, príšerný mejkap, ofinu cez pol tváre a ťažko identifikovateľné handry. Opýtala som sa jej, či ide výťahom, alebo ho môžem zavrieť, odpoveďou mi bol neprítomný pohľad. Skúsila som sa opýtať znovu, niečo zamumlala a sklonila sa k môjmu psovi. Pochopila som, že okrem ňuňuňu, aký zlatý psíček z nej už nič nedostanem a výťah som zavrela. Ako som vychádzala z brány, počula som, že si ho znovu otvára. Hádajte, čo som si pomyslela? Správne. Tá dnešná mládež. A vzápätí mi naskočil obraz inej šesťnásťročnej dievčiny, tiež s mejkapom, za ktorý by sa ani mýval nemusel hanbiť, čiernymi nechtami a náušnicou v nose, pôvabne zaodetej v dedovej vyradenej košeli a roztrhaných rifliach. A s pocitom, že jej patrí svet. Preto dnes pohľadám trojmetrovú reťaz drevených guličiek, ktorú som vtedy nosila okolo zápästia (teda skôr predlaktia), vymením ju za odporne decentný jantárový náramok a bez nadávania sa započúvam do ľúbivých tónov hiphopu od násťročných susedov. Veselé Vianoce.