Oranžové šípky oznamujúce obchádzku zmiznú po prvej križovatke a vrodená falošná hrdosť mi hodnú chvíľu bráni opýtať sa na cestu, alebo pozrieť do mapy. Aj napriek tomu zablúdim len raz, keď ignorujúc logický smer pustím sa intuitívnym. Cesta, spočiatku mierne stúpajúca do nevinného lesíka, sa skoro začne podobať na vysokohorský chodník a tak vyzerajúc poľské (alebo Islandské) hranice posielam malebný český vidiek do horúcich pekiel a priľahlých destinácií. Nakoniec kapitulujem, aby ma neprevalcoval náhodný traktor zatiahnem do krušnohorskej (asi) omladiny, ukradomky sa poobzerám, či ma nešpehuje nejaká škodoradostná lesná zver, chvíľu sa pretvarujem, že viem čítať mapu a zahanbene sa vraciam do civilizácie.
Keď som po ďalších stovkách kilometrov v temnom lese, kde sa mi na kapotu znášali ľudožravé orly, ozrutné medvede sa prechádzali popred auto a každú chvíľu som očakávala, že spoza bučka vyskočí potetovaný domorodec s kurare šípom v jednej a kuchárskou knižkou v druhej ruke zbadala prívetívú střediskovú vesničku, veru som sa aj potešila. Dojatím zaroseným zrakom som pohladila krásnu, lesklú, prívetivú ĎALŠIU štyridsiatku a zo samej vďaky nad záchranou mladého života som sa celú obec pokúšala dodržať rýchlostný limit.
A ktože to za dedinou mávajúc paličkou rezko vyskočil spoza kríčka za ktorým bol dovtedy šikovne schovaný? A kto v eufórii z návratu do civilizácie na konci obce (rovná cesta v poli) štyridsiatkou napriek všetkým predsavzatiam nešiel? A kto nemá pri sebe ani jednu českú korunu?
Vážne tváre ochrancov zákona nič dobré neveštia. Lúčim sa s dokladmi, lúčim sa s cieľom cesty. Zastavím, stiahnem okienko, tvárim sa skrúšene. Ochrancovia melú niečo o kontrole, rýchlosť nikto nespomína. Kameň padajúci mi zo srdca preráža podlahu. Predčasne. Nemám doklady o technickej a emisnej kontrole. Spomínajú dvetisíckorunovú pokutu. Chcú vidieť voľajakú zelenú kartu. Marí sa mi, že niečo také mi síce z poisťovne prišlo, ale bez mihnutia oka som to hodila do šuflíka na stole. Jeden z nich sa rozosmeje, čo ma povzbudí a tak zdokonaľujem výhovorky. Vyzvú ma na kontrolu lekárničky. Počas vystupovania si nenápadne poťahujem výstrih na tričku smerom dole. V kufri mám okrem lekárničky tri plné a štyri prázdne bandasky od tekutiny do ostrekovačov, špinavú deku, staré tenisky a centimetrovú vrstvu blata. Vtedy sa už smejú obaja. Že pre tentokrát ma len dôrazne napomenú, že pokutu mi veľkodušne odpustia a ja odušu prikyvujem a sľubujem, že sa polepším.
Ešte im na rozlúčku zakývam s úsmevom, ktorý má ilustrovať veľkú túžbu po náprave a miernu mentálnu retardáciu a idúc výchovnou tridsaťpäťkou si uvedomím dve veci. Neodôvodnená štyridsiatka má za následok skutočne mimoriadne bezpečnú jazdu, keďže väčšinu času mám oči nervózne prilepené na tachometri (lebo ani pri najlepšej vôli nie som schopná bez kontroly stlačiť ručičku dlhodobejšie pod 50) a čo sa deje na ceste takto veľmi nevnímam. A druhá je to, že keď prvý raz zaplatím pokutu, budem sa musieť vážnejšie začať zaoberať buď myšlienkou na lifting, alebo urýchleným pozháňaním dobrovoľníka (v takomto prípade skôr zlovoľníka) za účelom vydaja.
