Viem, mala som újsť, už keď mi s vidinou mikáda v šialených očiach krvilačne začala šibrinkovať nožnicami okolo hlavy. Nepomohla by som si. Zubári, policajti a mizantropickí šéfovia sú slabý odvar, s tými sa dá dohodnúť aspoň niekedy. S kaderníčkami? Nikdy. Sú hrdé, nezlomné, hlboko presvedčené o tom, že všetky túžime po najnovšom módnom trende. Tri centimetre cestou do centra ich chápania záhadne transformujú na desať. Alebo päťdesiat. Napriek tomu, že čo sa týka mnou naivne očakávaného výsledku katovania už roky verklíkujem TO ISTÉ (a exatným vyjadreniam v centrimetroch sa úzkostlivo vyhýbam), ich uši sú k mojím úpenlivým prosbám hluché.
Keď objavili britvu, vyzerala som ako keby mi vo vlasoch hniezdili vtáci. Keď bol moderný postupný strih, odchádzala som z kaderníctva s temenom vystrihaným na ježka (prosím Vás, nestrihajte mi vzadu vlasy príliš vysoko) a tromi biednymi žiletkou okyptenými prameňmi na pleciach, aby som splynula s davom ďalších nevkusných kópií cherokeeza. Niekedy rezignovane, inokedy zúrivo, podľa stupňa zohavenia a momentálnej nálady.
Zvíťazila som jediný krát. Keď pred pár rokmi "hair stajlisti" voľakde vyhrabali príšerný socialistický melír, vypočula som si, ako fantasticky sa hodí plavý (červený, ružový) melír ku gaštanovým vlasom (to určite). Dievčina ma nakoniec ostrihala aj bez melíru, no víťazstvo bolo len polovičné: vlasy síce ostali jednofarebné, ale aby mi nebolo ľúto, vyšantila sa na "strihu".
Vidí sa mi, že v ľútom boji kaderníčky versus zvyšok sveta nie je všetko s kostolným poriadkom. Alebo som postihnutá selektívnou pamäťou, ktorá traumatické zážitky po čase bez stopy maže, alebo (a skôr sa prikláňam k tejto alternatíve) sa asociácia kaderníkov napichla na hlavnú frekvenciu ženského "mozgu" a majú nejaký celonárodný systém na podprahové vysielanie. Lebo keď vlasy po nejakom čase dorastú, deti a domáce zvieratá už pri kontakte zdesene neutekajú a konečne vyzerám znovu viac menej normálne, vtedy pocítim naliehavé volanie vetra: moja, daj sa ostrihať, kamarátka našla novú kaderníčku a vraj je výborná, povieš jej PRESNE čo chceš, nemôže to zle dopadnúť.. Nedá sa odolať.
A tak, doteraz naivne dúfajúc, že supermodernú modifikáciu Majky z Gurunu na svojej ťažko skúšanej hlave nikdy neuvidím, v nemom úžase hľadím do zrkadla. Premýšľam, či majú nejaké sezónne kurzy zohavovania podľa najnovších trendov. Kde si povinne v alfa hladine púšťajú CDčko, z ktorého im Igor Novosad svojím mužným hlasom hypnoticky opakuje: mikádo, mikádo, mikádo.. Ježkovanoha, kde sú moje vlasy.. pôjdem si tuším poobede nakúpiť nejaké handry.. preboha, tá ofina je fakt trochu šikmá. Aj pol kila čokolády..
