Šok z návratu do práce (ďalej len šok) môžme čiastočne zmierniť adekvátnou prípravou už počas dovolenky. Vítané sú akékoľvek udalosti, ktoré spadajú pod súbor Pokazená dovolenka. Výrazne pomáhajú najmä externé faktory, napríklad ak posledný týždeň prší. Alebo nám stratia batožinu. Skrachuje cestovka. Ani pekná viróza nie je na zahodenie. Solárna alergia. Vyvrtnutý členok. Stratený fotoaparát. Stratený pas. Ak sa nám nepošťastí a žiadna od nás nezávislá pohroma sa neudeje, nezúfajme, stále si môžme zariadiť nejakú svojpomocne: Prihlásime sa ako výpomoc pri vyberaní zemiakov. Necháme sa poštípať od ôs. Otrlejšie povahy si na letisku v Bangkoku pribalia do batožiny štipku hašišu, alebo navštívia koncert Desmodu. A tak nepreklínajme posedenie nad pohárom koldrexu so šálom omotaným okolo hlavy pri okne nášho obľúbeného penziónu, do ktorého nám tretí deň severák vytrvalo šľahá prúdy dažďa, ale nech nás vtedy hreje predstava nášho útulného osirelého pracovného stola. A ak cez pery napuchnuté od osieho jedu vytlačíme povzdych "Už aby som bol/a v práci..", máme napoly vyhraté.
Avšak sú chvíle v živote dovolenkára, kedy všetko vyjde tak, ako má. Teda nemá. Graf doktora Iľka dlhodobo neprorokuje ani mráčika, susedovi v zime vykapali včely, lietadlo nemeškalo viac ako desať hodín, zemiaky už po nociach povyberali šikovní mládenci z osady. Vtedy je deň návratu do práce mimoriadne ťažký. V jesennom brieždení - o štyri hodiny skôr, ako sme si už zvykli vstávať - sa bezútešne vlečieme našou pravidelnou nenávidenou cestou. Prší. Myslíme na plavky a slamený klobúk, ktoré sa znovu zahádzané naftalínom smutne krčia v najzadnejších útrobách skrine. Mŕtve lístie nám nehlučne padá na hlavu, fialové prsty na nohách (vďaka letným šľapkám, ktoré sme si ráno omylom automaticky obuli) nevkusne kontastujú s nepatrične veselým oranžovým lakom, a my z posledných síl premýšľame, či má naša bezútešná púť slzavým údolím ešte nejaký zmysel. V práci nás vítaju odporne veselí kolegovia, ktorí už šok prekonali, lebo dovolenku ukončili dva týždne pred nami. Po piatej škodoradostnej otázke "Aká bola dovolenka?" nám ruka automaticky siaha po najbližšom nepripútanom predmete a pred vnútorným zrakom nám defilujú palcové titulky v Novom Čase: Tragédia! Zamestnanec brutálne usmrtil svojich nevinných kolegov! Na stole a v mailovej schránke nás čaká hromada zbytočnej pošty, a keďže sme si pred dovolenkou v slabej chvíli urobili poriadok, teraz nič nevieme nájsť. Zahľadíme sa z okna šiesteho poschodia na chodník, ktorý nám odrazu priateľsky ponúka svoju betónovú náruč...
No a teraz príde optimistickejšia časť článku: To, že život sa na ďalších jedenásť mesiacov skončil je síce neodškriepiteľný fakt, ale tiež vieme, že sú ešte chvíle, ktoré nám tristné živorenie zamestanca urobia z času na čas celkom znesiteľným. Štátne sviatky. Vianoce. Koncert Desmodu... vidíte?! Šok! ..no, skrátka, treba tie prvé najkritickejšie dni v práci nejako prežiť. Bojujme, priatelia!
Prvou chybou je snaha pripomínať si dovolenku za každú cenu. Fotka na obrazovke počítača, ako morské vlnky láskajú naše snedé telo rozvalené na nafukovačke, iba rozjatrí ešte príliš čerstvé rany. Preto žiadne bermudy, sieťované tielko a mojito v termoske, ale od prvého pracovného dňa slušivý dress code: tesilové nohavice, vestička, semišové poltopánky bez podpätkov. Z vlasov vymyjeme akékoľvek stopy po slnku žihľavovým šampónom dixi a upravíme ich do slušivej prehadzovačky. Po príchode do práce pristúpime k najdôležitejšej zásade: prvý deň v žiadnom prípade nepracujeme! Nepracujeme ani druhý, tretí, prípadne ľubovoľný počet ďalších dní, ktorý volíme spravidla podľa výdrže nervovej sústavy šéfa. Povolené sú iba vedľajšie pracovné činnosti, ako je popíjanie kávy, poťažmo relaxačné surfovanie po nete. Takto získaný voľný čas si vypĺňame návštevami bufetu a otravovaním pracujúcich kolegov monológmi na tému Ako sme boli celý deň u veterinára so psíčkom prehltnuvším tubu opaľovacieho krému. Po príchode domov sa od vyčerpania zrútime do kresla a necháme sa obskakovať ostatnými členmi rodiny. Pri zrútení dbáme na správnu orientáciu hlavy k televízoru, aby sme sa neskôr nemuseli zbytočne hýbať.
A na záver výzva: Statoční spolutrpitelia. Nedajme sa prevalcovať všelijakými nechutnými workoholikmi a vychutnávačmi (fuj) dovoleniek. Spojme svoje chabé sily a pomôžme si navzájom. Hlavná cena za najúčinnejší spôsob odbúravania šoku je dovolená v Jugoslávii. Za dva roky.
