Takéto nezodpovedané otázky pokojne ukladám do časti "mozgu" zodpovedajúcej za fatalizmus s tým, že ma hádam niekedy osvieti, a ak neosvieti, aj tak dobre. Ibaže existuje skutočnosť, s ktorou sa mi takto naložiť ani pri najlepšej vôli nedarí. Darmo si dohováram: nerieš to, nerozumieš tomu, zhlboka dýchaj, tak to má byť. Väčšinou sa to prihodí keď najmenej čakám a vždy ma to zanechá v nemom úžase a absolútnej neschopnosti pochopiť pohnútky dotyčného.
Čo núti dospelých ľudí používať v bežnom interpersonálnom styku infantilné zdrobneliny?
Úplne najodpornejšie slovo na Zemi a priľahlej galaxii (vrátane lingvistických perál typu pazucha alebo zvedavček alebo eventuálne) je pre mňa termín na označenie malého bytu – bytík. O tejto zvrátenosti som síce tušila aj v minulosti, ale frekvencia, akou som s ňou začala byť konfrontovaná po zakúpení bytu spôsobila, že už som nebola schopná sústrediť sa v rozhovore so záujemcom o moju bytovú otázku na nič iné, len kedy sa mu zaskvie táto ohavnosť na perách a ja sa budem musieť pekelne ovládať, aby som neomdlela od hnusu.
Zvedavček. Už zvedavec je dosť zlé, ale zvedavček?? Alebo lenivček. Sakra, som dospelý človek! Prečo?
Kolega v reštaurácii akoby sa nechumelilo prehodí cez okraj ponukového listu: No, čo budeme papkať? Predýchala som to, lebo nemyslím, že by som ako dôvod jeho fyzického napadnutia obhájila verbálne provokovanie hladnej ženy. ..dáš si aj nejakú vodičku? Grrrrrrrr..
Osobitná kategória sú pozdravy. Keď napíše svojej vyvolenej – žiačke deviateho ročníka ZDŠ – poďobaný puberťák s pudlom (pudlo – tiež nič moc, ale aspoň že to nie je pudielko) gatí poniže kolien a s ohňom prvej lásky v srdci do smsky niečo ako lásočka, ľubkam ťa, papík, je to samozrejme v poriadku. Čo ale núti štyridsaťročného svojprávneho muža napísať mi do mailu ahojky? Ahojky, majkaj sa, ahojček, na ďalšie komunikačné skvosty si našťastie nespomínam.
Takmer najhoršie nakoniec: dvojslovná hrôza spôsobujúca mi zauzlenie čriev. Nebíčko v papuľke. Keď to teraz po sebe čítam, vidí sa mi, že je to v rebríčku nechutností hneď za bytíkom. Keďže inú tvorbu autora výroku mám celkom rada, nechcem vedieť, ako sa toto mohlo stať.
Mačičky, srnky, kvietky alebo hoci aj pyštek znášam a používam bez mihnutia oka. Chápem tiež, že trebárs taký Cipísek by už ako Cipís nebol pravé orechové, Chocholúšik detto. Malá mačka je mačiatko, malá noha je pochopiteľne nôžka, ale malý byt NIE JE bytík!
