V tejto sérii fotografií nenájdete klasické pohľadnicové fotografie. Teda, až na dve výnimky. A ani ľudia na nich veľmi nie sú. Prečo? Vysvetlenie je v texte pod fotografiami. Ešte malá poznámočka. Keď sme boli v meste Chmeľnickij a potom v Kyjeve, tak bolo mínus dvadsať stupňov. Nemusím hádam vysvetľovať, že sa nám vskutku nechcelo vyťahovať ruky z vyhriatych vreciek a nebodaj ešte fotografovať. Všetky fotografie vznikli silou vôle...a v podstate zázrakom, lebo sám som sa čudoval, že fotoaparát v takej zime funguje.
Metro ma jednoducho fascinuje. Možno preto, lebo doma nič také nemáme. Kyjevské mi v mnohom pripomína to pražské.
Tak toto je Námestie nezávislosti. Tu a na Krečšaku (čo je ulica smerom doľava z námestia) sa to všetko zomlelo. Vzadu je hotel Ukrajina. Stĺp, ktorý dominuje námestiu je starý tri roky. Nevyzerá, však?
Jedna z vežičiek v kráľovskom, respektíve cirkevnom srdci Ukrajiny. Lavra.
A tu som zistil rozdiel medzi Indiou a Ukrajinou. Kým Indovia sa mi doslova hádzali pred objektív, na Ukrajine som nie a nie odfotiť neznámeho človeka. Okamžite, ako spozorovali, že mám fotoaparát v ruke, už sa otáčali, uhýbali sa...keď mi predavač zmizol, tak som si odfotil aspoň mandarinky. A to je vonku spomínaných mínus 20 stupňov.
Kamenec-Podoľskij. Staré historické mesto, kde sa ešte preháňali Skýti. Je zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Toto je jeho najstaršia časť. Centrum je oblokopené prirodzenou vodnou priekopu a dostať sa tam dá iba po jedinom moste. Alebo sa vám chce, tak v zime sa to dá aj pozamrznutej rieke. Neodporúčam. Miestni na nás pozerali ako na bláznov, keď sme to skúšali. V tejto časti ako pamiatkovej rezervácii, je akákoľvek nová výstavba zakázana. Zákaz je pomerne nový, preto sa niektoré socialistické prvky dostali aj do stredovekej osady, ale naštasie ich nie je veľa. V podstate je to ako skanzem, len s tým rozdielom, že ľudia tam normálne bývajú. Niečo ako slovenský Vlkolínec.
Trochu architektúry nezaškodí. Aj keď osobne fotografujem radšej ľudí, v tej zime boli buď všetci zalezení, alebo takí zababušení v kožuchoch a baraniciach, že by z toho nič nebolo. Aspoň budovy mi neutiekli. Tento architektonický "skvost" prekonal aj socialistický realizmus. Všetko má svoj dôvod. Hovoríme o meste Kamenec-Podoľskij. Najprv tu boli Ukrajinci. Postavili si pravoslávny chrám. V 17. a 18. storočí ich tu vystriedali Poliaci, ktorý ho prestavali na barokový katolícky kostol. Potom sa tadiaľto prehnali Turci. Tí si z toho spravili mešitu (odtiaľ ten minaret) a nakoniec sa tu vrátili Ukrajinci - katolíci a prerobili si to na gréckokatolícky chrám.
Ešte jeden pohľad na cirkevnú a slohovú zmesku...
Aby ste nepovedali, že na tej Ukrajine nežijú ľudia, tak ako bonus si môžete pozrieť hostiteľku, ktorá nás po celý čas sprevádzala.
Sľubujem, že z celého výletu prinesiem aj dlhší článok, ale momentálne na tekéto srandy nemám čas. A ľudia aj tak radšej pozerajú fotografie...
