Najprv sa ma iba nesmelo opýtal, či nemám náhodou vlastný blog. Ja ešte nesmelšie som odpovedal, že áno. Šípil som nejakú zradu... „Kolega, nemali by ste písať o televízi XY.“
„Analogicky nemôžem písať ani o YX a tobôž nie o našej XX, že?“ sklamane som regoval.
„Tak, tak. Osobne mi je to jedno, ale niekto zhora by si to mohol všimnúť a mohol by sa do toho obuť...“ Bola to pre mňa rana. (Už som zažil aj horšie, ale...) Zmysel môjho blogu dostal vážnu trhlinu. Veď prioritne som sa chcel orientovať na kritiku vlastných radov (mám na mysli novinárskych radov). Nie však útočne a na základne osobných invektív, či antipatií, ale vecne a racionálne poukazovať na nedostatky, najmä televízneho spravodajstva. Aj mi napadlo, že by som sa zmenil na anonymného blogera, ale nakoniec som sa rozhodol bojovať ďalej. Na druhej strane v tom vidím aj výhodu.
Budem sa musieť poobzerať okolo seba a hľadať aj iné témy. Rovnako, ako v práci. Televízii a futbalu sa na Slovensku rozumie každý, preto budem menej dreva nosiť do lesa, ako som pôvodne plánoval. Ale sem tam nejaké to polienko prinesiem.
Preštudoval som si podrobne zmluvu. Sú tam nejaké obmedzenia. Dosť výrazné. (Samozrejme nielen zmluva, ale aj lojalita k zamestnávateľovi a základná slušnosť mi nedovolí vynášať citlivé informácie von. Nie som predsa bulvárny samovrah...:-)) Určitý priestor na manévrovanie mi však zostal. Budem presne dodržiavať jednotlivé body zlmuvy a zásady slušnosti a pritom si písať, čo chcem. Bude menej konkrétne a viac všeobecné, ale to už je údel cenzúry.
Keď mi šéf v podstate zakázal písať na blog. Aj to trochu otriaslo mojou mladíckou nerozvážnosťou, naivitou a ideálmi. Nepovažujem sa za snílka. Viem, že ľudia sú skorumpovaní, idú iba po moci a peniazoch, ale v globále sa pozerám na spoločnosť v dobrom. Verím, že má potenciál byť lepšou. (Otázne je, čo to znamená lepšia spoločnosť. Ani sám to nemám vyjasnené.) Verím v osobnú slobodu, liberalizmus... zatiaľ. Ak to však pôjde takto ďalej, stane sa zo mňa latentný klerofašista. Bez srandy .
