Denník predavača 1

Epizóda 1 Školská prax.Ako som na poslednú chvíľu zistil, tak som mal nastúpiť na prax do miestneho žlto modrého hypermarketu.Potešil ma hlavne fakt, že tento obchod je vlastne na konci ulice kde bývam, takže tých päť minút cesty pešo ma nezabilo. Horšie by to bolo keby ma šupli niekde na kraj mesta, kde by som musel dochádzať autobusom. To bola pre mňa nočná mora, keďže sme po pohrebe starkej nemali peňazí na rozhadzovanie.Keď som prvýkrát dorazil na prax do Hypernovy, na rannú zmenu, pri kontrole SBS bola už jedna spolužiačka, ktorú som dobre nepoznal, zato moje vtedy búriace sa hormóny by ju veľmi radi spoznali. Vysvetlila mi kde sa mám zapísať, nepríjemne pôsobiaca pracovníčka strážnej služby mi skontrolovala tašku v ktorej som si priniesol iba jeden zošit – univerzák a mohli sme ísť hore. Na prvom poschodí bola školiaca miestnosť, neveľká učebňa ktorú s veľkej časti zaberali iba dva skromne zariadené stoly, jeden pre nás teda novopečených študentov, druhý pre majsterku odborného výcviku. Keď dorazili aj ostatný, s potešením som zistil že ide viac menej o starú, známu partiu. Okrem už vyššie spomínanej ešte neznámej tmavovlasej kočky, to bola Maťka, bucľatá blondínka ktorú som poznal už zo základnej školy, v podstate sme sa poznali z videnia a zo začiatku sme sa nemali moc v láske, neskôr sme ale o sebe zistili, že sa celkom „môžeme“. Ďalej tam bol Tomáš, chalan úplne v pohode, nato že opakoval ročník mi ale pripadal až moc inteligentný. A dve sestry Alena a Eva, s ktorými som chodil do jednej triedy už na základnej škole, okrem toho nás ale nespájalo takmer nič, vzhľadom k tomu že tieto dievčiny boli kapitola sama o sebe. Nesúdim nikoho podľa vzhľadu ale ak sa niekedy rozdávala krása, na ne dve sa žiaľ nedostalo. To však nebolo nič v porovnaní s ich úrovňou vedomostí, predsa len dajte mi za pravdu že človek, ktorý ma šestnásť rokov, vyšiel deväť ročníkov základnej školy a rozhodol sa pre štúdium na obchodne zameranej strednej škole, by mal ovládať aspoň malú násobilku. Nerobím sa žiadnym géniom, ale dodnes nechápem ako sa tie dve predrali až sem, bez jediného prepadnutia či napomenutia na presun na špecializovanú školu. Nakoniec som si ale zvykol aj na ne, nebolo to vôbec najhoršie, najme z Alenou sa dalo aj dobre porozprávať. No a potom dorazila konečne majsterka. Staršia, príjemná žena, na prvý pohľad síce premúdrelá straka v okuliaroch, no až časom som si uvedomil že nám chcela iba dobre. V učebni sme sa všetci predstavili, v skratke nám objasnila o čo pôjde na odbornom výcviku, priznám sa už s prvých viet sa mi robili predčasné vrásky na čele. Po polhodinke však do „triedy“ dorazili ďalšie dve mladé dievčatá, netušil som o koho ide a mimoriadne ma prekvapili svojou zjavnou ostrieľanosťou. Stačila chvíľka zvedavosti a dozvedel som sa, že sú to druháčky ktoré budú s nami praxovať. Keď skončila prvá inštruktážna hodina, presunuli sme sa na malú exkurziu po celom hypermarkete, prvýkrát som tak mal možnosť nahliadnuť do „zákulisia veľkého obchodu“. Keďže som dovtedy nemal žiadne, ani brigádne skúsenosti, bola to pre mňa neopakovateľná chvíľa na ktorú sa len tak nezabúda.Na ďalší deň trvala inštruktáž kratšie, vysvetlili sme si čo bude jej náplňou. Keď som zistil že budeme riešiť aj rôzne matematické úlohy a robiť rôzne práce, nebol som až tak nadšený. To mohlo radšej ostať na školu, no časom som zistil že to všetko sa mi neskôr mimoriadne zišlo.Po inštruktáži som bol konečne v šatni, dostal vlastnú skrinku a pracovný odev, dlhý modrý plášť s nepraktickými rukávmi, v ktorom som si chvíľu síce pripadal ako rytier Jedi ale potom mi poriadne liezol na nervy, no a tiež menovku s logom našej školy a s pravopisnou chybou v mojom mene. No čo už.Na predajnej ploche som zistil dôležitý fakt. Prax sa mala striedať zo školou po jednom mesiaci, každý mesiac sme mali stráviť s prideleným partnerom a predavačom na inom oddelení. Na mňa ako prvé vyšlo oddelenie s dovtedy krkolomným názvom Colonial, ktoré bolo zároveň aj najväčšie, obsahovalo celé potraviny vrátane čerstvého tovaru a najväčšieho prideleného skladu, tým pádom bolo na ňom aj najviac práce. Majsterka ma zoznámila zo skladníkom Braňom, ten mi hneď dal roboty nad hlavu, ako keby mu bolo jedno či som niekedy už v obchode robil alebo nie. Vykladal som jeden druh tovaru za druhým, spočiatku som bol s toho poriadne vymletý, nevedel som čo kde dať, dokonca som sa celý obsypal múkou a pripadal som si ako snehuliak. Braňo sa mi zdal v pohode, mohol mať tak sotva dvadsať a bol celkom zábavný. Až neskôr som zistil že išlo o chronického klamára a sukničkára, okúsil snáď všetky ženy čo v obchode pracovali, aj moje spolužiačky z neho boli namäkko.Vykúpením bola pre mňa jedna hodina poobede, vtedy došla druhá zmena a striedala ma iná žiačka. Volala sa Maja, bola to jedna z tých druháčok, bolo to v pohode dievča, veľa vecí mi vysvetlila a vďaka nej som sa necítil až taký stratený. Prvý mesiac na Coloniali, alebo ak chcete potravinách bol asi to najčudnejšie obdobie strávené prácou aké som kedy zažil. Neustále som len vykladal tovar ako blázon, nakoniec mi to šlo úplne perfektne. Posledný týždeň bol super, za úlohu sme dostali kompletnú kontrolu záruk na oddelení, bol by som chorý z toho vyťahovať každý jeden kus tovaru a následne odpísať dátum spotreby, nebol som však na to sám, bola tam Maja aj Alena, s babami sa mi robilo super, užili sme si veľa srandy. Aj pri tovare, neverili by ste že je možné nájsť niečo vyložené v regáli, čo má dátum spotreby viac ako tri roky. Človeka by hneď napadlo čo tí predavači preboha robia, že?Čas na Coloniali sa krátil, dodnes mám v pamäti posledný deň keď som ostal na poobednej zmene, kontroloval tovar a Maja odchádzala domov. Veľmi som si ju obľúbil, bolo mi za ňou smutno. Večer keď som kráčal domov, s úsmevom na tvári som premýšľal nad tými zvláštnymi dvoma týždňami. Nikdy by som to nepovedal, ale ja som tú prácu miloval. Najme kvôli ľudom, kvôli tomu prostrediu. Bolo to také zvláštne. Stále som však bol pevne zaťatý a presvedčený, že neexistuje nič čo by ma prinútilo ostať na tejto škole. Mal som predsa iné sny...S ktorého oddelenia mali všetci strach? Predsa z obslužného pultu, v našom prípade z lahôdok. Predsa len predstava že budete stáť celý deň na nohách, vážiť a predávať rôzne salámy a neustále prichádzať do kontaktu s rôznymi ľuďmi bola pre nesmelých študentov odstrašujúca. Žreb však pre mňa vyšiel super. Pridelili ma na mlieko, teda oddelenie ktoré bolo najmenšie a predpokladal som, že logicky tam bude aj najmenej práce. Znovu som sa však zmýlil.Okrem toho že som robil z jednou zakomplexovanou a večne nervóznou ženskou, tentoraz bez parťáka či parťáčky v mojom veku, najviac zo všetkého bol najväčší šok ako pedantne sa treba o toto oddelenie starať. Neustále dokladať mlieka a podobné výrobky, rôzne mrazené somariny s ktorých vám krehnú ruky a chodiť si pre zásoby do obrovskej mrazničky, v ktorej ma raz nechtiac pribuchla spolužiačka a ja som na vlastnej koži pocítil aké je to zmiešať Alone in the Dark s Dobou ľadovou.Nejako som však prežil, vydržal aj keď som si to tam práve nezamiloval, stále to bolo lepšie ako trčať v blbej škole. Preto som odratúval dni do ďalšieho mesiaca, kedy sa znovu vyberieme do nášho hypermarketu.Tretie miesto na ktorom som nakoniec pobudol aj najviac času, sa mi napokon stalo osudným a to hneď z viacerých dôvodov.Nonfood? Znovu pre mladého laika akým som vtedy bol nič nehovoriaci názov. Hobby, papier, elektro a hračky. Fúha, to myslíte vážne?Od prírody mám však kreatívne ducha a preto mi toto oddelenie asi najviac prischlo k srdcu. Tu už nešlo o monotónne dokladanie potravín, ktoré si krásne vyukladáte aj tak vám o chvíľku na to zmiznú priamo pred očami, zabudol som spomenúť aký vedia byť zákazníci mrchy, najme keď ide o akciový tovar. Najprv sa naženú, všetko zoberú a potom sa ľudia prichádzajúci neskôr sťažujú, že tovar propagovaný v najnovšom letáku nie je k dostaniu. Čo im potom poviete, keď oni to aj tak vždy obrátia na svoju stranu?Späť k však k môjmu novému poslaniu. Áno, nepotravinový úsek je práve to oddelenie, na ktorom sa najviac vybláznia ľudia, ktorý radi niečo tvoria. Pracuje sa tu vo veľkom teame, ktorý musí vždy klapať na sto percent. Okrem klasického dokladania tovaru, musíte niečo stále kontrolovať, dbať na správne pozičné a logické umiestnenie, tvoriť nové pútavé objekty a zoskupenia, často komunikovať zo zákazníkom a dbať na kontrolu cien a ich správne usporiadanie. Rovnako tak k tomu pribúdajú skladové práce, proste fúra možných aj nemožných úloh. V mojom prípade som na tomto oddelení spoznal partiu skvelých ľudí, okrem večne dobre naladeného staršieho pána Miroslava, oddaného svojej práci s ktorým sme si dobre rozumeli, to bola najme Janka, mladá, sympatická tmavovláska, s ktorou som pracoval, veľmi dobre sme si porozumeli a veľmi veľa ma naučila. Za to jej budem vždy vďačný a nezabudnem na ňu, bez nej by som sa neskôr len veľmi ťažko tak dobre orientoval v obchode. Bola mi učiteľom aj dobrým priateľom v jednej osobe. Okrem nich tam robila ešte fúra starších žien, boli to srandistky k pohladaniu, akési uvoľnovače dobrej nálady do prostredia. Tiež dvojica podarených skladníkov, s ktorými bola sranda ale len dovtedy, kým nezačali oblbovať svojimi oplzlými rečami moje spolužiačky, ktoré ako inak, boli z nich zas celé hotové. Ach jaj vy mladé baby. Na Nonfood sa ťažko zabúda, prax na tomto oddelení patrila k najlepším pracovne prežitým mesiacom v mojom živote. Navyše som bol veľmi obľúbený, svoju prácu som si vykonával najlepšie zo všetkých a tak aj majsterka mala zo mňa konečne radosť. Štvrté a posledné oddelenie ktoré som na praxi navštívil, boli práve obávané lahôdky. A ako sa neskôr ukázalo, znovu som sa vopred zbytočne strachoval, znovu som sa mýlil. Znovu sa mi potvrdilo že to, čoho som sa vždy vopred najviac bál, nakoniec bolo úplne v pohode. Zo začiatku som mal problémy najme dostať sa do tempa, rovnako nebolo jednoduché naučiť sa pozície všetkých tých rozličných salám a syrov, keďže ľudia bývajú nervózny, všetko chcú rýchlo a pritom si neuvedomia, že obsluha na pulte nemá k dispozícii mapu na salámy a niekedy trochu trvá, kým objavíte kde je Salingova, Vysočina či zabalený Ementál. Na počudovanie mi ale šlo váženie, čo tiež nie je práve jednoduchá záležitosť, neskôr som poznal tú či onú váhu už od oka. Vyskytli sa aj problémy, niektorý zákazníci, platilo to najme o ženách, bývalí nevrlý a večne im niečo vadilo. Ako vie vás naštvať keď sa snažíte ako viete a niekto do vás stále rýpe že čo tam vlastne hľadáte. Nech si to vyskúšajú sami a potom nech niečo hovoria. Na tomto oddelení som sa aj porezal na nárezovom stroji, o prst som však našťastie neprišiel. Celkovo to bola však ďalšia príjemná skúsenosť, strávená medzi príjemnými ľuďmi.Tak to bolo len maličké nahliadnutie, akýsi prierez bežným životom praxujúceho študenta obchodnej prevádzky. V budúcom denníku sa rozpíšem trochu podrobnejšie, toto bola len prvá zoznamovacia časť, neskôr budem písať aj o skúsenostiach s brigádou a zo samotnou stálou prácou v obchode. Dúfam že som vás aspoň trochu zaujal a nikoho svojím blogom neurazil.