Denník predavača 3

Epizóda 3. Pracovník na Nonfoode. Na druhý deň som sa zobudil do pochmúrneho rána. Vonku pršalo, nevedel som poriadne ako stráviť ten deň. Nebol som hore ani polhodinku, keď mi odrazu začal vyzváňať mobil. Zodvihol som a v telefóne sa ozval ženský hlas, ktorý ma prekvapil. Volali mi z toho hypermarketu. Pozvánku na príjmací pohovor som prijal okamžiťe, s neskrývanou radosťou v hlase. Dohodli sme sa na termíne a ja som bol nervozitou celý bez seba. Ale ešte viac som pociťoval radosť. Pochmúrny deň sa za moment zmenil a ja som mal konečne dôvod po dlhšej dobe dôvod na úprimný úsmev. Áno, bol skutočne úprimný. Dlhý čas som strávil doma, bez práce a nebol som na tom po finančnej stránke práve najlepšie. Jednoducho získanie novej, pre mňa nesporne atraktívnej práce, keďže som mal s touto činnosťou skúsenosti už od začiatku strednej školy kde som absolvoval povinnú prax, pomedzi to aj niekoľko zaujímavých brigád. Napriek tomu že som do všetkého vstupoval „ostrieľaný“, tesne pred príchodom na pracovný pohovor ma pochytila nervozita. Veď to poznáte, ten nepríjemný pocit v žalúdku a v nohách. Pár krát som sa nadýchol ostrého vzduchu, potriasol sebou a smelo ( hoci som sa tak vôbec necítil a asi ani nevyzeral ) vstúpil dnu. Na informačnom kútiku som tam pracujúcu paní informoval ohľadom svojho príchodu, milo mi povedala nech počkám a tak som čakal a čakal...Pomedzi to tam prišla aj pracovníčka z oddelenia Nonfood, s ktorým som mal najviac pracovných skúseností ale pohovor som mal absolvovať na celkom iné miesto. Bola rovnako milá, pýtala sa či idem pracovať k nim, no proste som len mykol plecami a nevedel som jej povedať. Aspoň že čoskoro došla pracovníčka vybavujúca prijímacie pohovory a vytrhla ma z tej „nemej“ debaty. Potom som ju nasledoval do jej kancelárie, ktorá sa nachádzala v sklade a bola to skutočne len provizórna miestnosť, z malým pracovným stolíkom a notebookom, nie o moc väčšia než typická kúpeľňa v obyčajnom paneláku. V takto stiesnenom priestore som sa ale cítil lepšie, bolo to pre mňa jednoznačne osobnejšie ako v nejakej veľkej „hale“ či kancelárii, ktorú som očakával. Pracovníčka pôsobila na mňa ako nepríjemná straka v okuliaroch, nakoniec sa ale ukázalo že som sa mýlil, bola s ňou veľmi príjemná reč. Samotný pracovný pohovor trval naozaj krátko, s čoho som mal dobrý pocit ale zároveň som nevedel či je to dobré alebo zlé znamenie. V podstate sme sa dohodli na uzatvorení skúšobnej zmlúvy, nastúpiť na nové miesto som mal už na druhý deň. Nervozitu striedali očakávania, ale v podstate som sa na nové miesto tešil, hlavné bolo aby som už nesedel doma a začal zarábať peniaze. Prvý deň v práci.Pre niekoho býva najhorší, najdlhší, naj nepokojnejší. Dostáva rôzne prívlastky a len málokto sa cíti byť hneď vo svojej koži, samozrejme ak nerobil na tom istom mieste už predtým.Záujem som mal o pracovné miesto na lahôdkach, teda na obslužnom pulte kde prichádzate do priameho kontaktu zo zákazníkmi, celý deň krájate, podávate, usmievate sa ako robot ale v podstate sa ani nenadriete a čas vám uteká ako dospelý gepard. Nakoniec ma ale typovo, samozrejme aj na základe predošlých skúseností pridelili na oddelenie Nonfood, čo je oddelenie z nepotravinovým tovarom. Takže mala pravdu že pôjdem tam, spomenul som si na predavačku z prvého dňa. Dostal som skutočne len malé inštrukcie, skrinku v mužskej šatni s poriadne skomoleným priezviskom, ale moc mi to hlavu nelámalo, hlavne že som si mal kde dať veci. A keďže išlo o rovnaký Hypermarket v ktorom som pred niekoľkými rokmi praxoval ako študent, nebolo to pre mňa nič nové. Natiahol som cez seba pracovné tričko, otriasol zo seba stúpajúcu nervozitu a vybral sa dole na predajnú plochu. Nájsť niekoho z mojich nových kolegov, teda vlastne kolegýň, pracoval som v čisto ženskom kolektíve, čo každý chlap z radosťou príjme, bolo omnoho ťažšie ako som si myslel. Nakoniec som našiel pracovníčku z textilu, príjemnú staršiu paní, tá ma z úsmevom ( ktorý mi pripadal ako poď sem zjem ťa! ) zaviedla do skladu a zoznámila ma z mojou priamou nadriadenou. Na moje potešenie to bola tá príjemná paní zo včera, takže som s ňou nemal žiadny problém komunikovať a v podstate sme si celkom rýchlo porozumeli. Stačilo malé vysvetlenie zopár vecí a mohol som sa pustiť do prvej primitívnej činnosti – povymieňať lišty v regáloch a spraviť nové cenovky. Vybral som sa do druhého, väčšieho skladu a tam sa pokúšal dobiť do miestnosti z vrátnymi surovinami. Zazerajúci pracovník strážnej služby však kľúče nemal, musel som pre ne zbehnúť do manažérskej kancelárie, kde sa všetci tvárili ako poriadne pracovne nasadený. Jedna popíjala kávičku, druhý si pofajčieval pri otvorenom okne, hlavnou témou bol včerajší program v televízii a poriadne trápne vtipy, pri ktorých sa aj tak každý tváril až moc inteligentne. Jedna z manažériek, červenovlasá ženská z obrovským zadkom a poriadne nepríjemným hlasom sa ma spýtala čo potrebujem. Napriek tomu že som sa snažil byť čo najmilší a hovoriť priamo, premerala si ma akýmsi nenávistným pohľadom. Neviem či mala niečo osobne proti mne, alebo sa tak tvárila na každého. Jej pohľad sa však nedal nazvať príjemným ani zďaleka. Keď som sa konečne dostal do miestnosti z vrátnymi surovinami, hneď pri vstupe ma ovial príšerný smrad, ako keby som práve vošiel do kanalizácie a nie do skladovacej miestnosti v Hypermarkete. Zabuchol som za sebou dvere aby ma nikto nerušil a v príjemnom prítmí som začal hľadať potrebné regálové dosky a lišty na uchytenie. V tom príšernom bordeli aký tam mali, sa človek nemohol ani poriadne pohnúť. Rôzne typy regálov jeden cez druhý, háky, lišty, obaly na postery a cenovky, proste hrôza. Problém by nespočíval ani v tom niečo tam nájsť, ako skôr sa k tomu dostať. Vytiahnuť odtiaľ polmetrový regál bola riadna fuška. Všetko poukladať dole, potom to znovu vrátiť na miesto, no čo vám budem hovoriť. Navyše všetky tie veci neboli práve najnovšie, ostré hrany boli doslova životu nebezpečné. A predsa. Prvý deň v práci a hneď aj prvé zranenie. Jeden z hákov sa zošmykol dole a schytal som to priamo do tváre. Trochu ma to zabolelo ale otriasol som sa. Ani som si neuvedomil ako vážne to vyzeralo. Po približne polhodinke som mal všetky potrebné veci, poukladal ich na voľnú paletu a odviezol na predajnú plochu. Potom som sa už smelo mohol naťahovať s ich výmenou, čo tiež nie je práve najľahšia práca. Prišla mi pomôcť aj tá priveľmi milá paní z textilu, ale jej zdesený výraz v tvári nasvedčoval, že niečo nie je v poriadku. Zbadal som zopár kvapiek čerstvej krvi na pracovnom tričku a potom som pochopil. Jedna z tých líšt, či čo to vlastne bolo, mi v tom sklade presekla ľavé líce. To som mal zaliate krvou a tak som sa ponáhľal na toaletu, kde som si ranu mohol poriadne prezrieť a poranené líce umyť. No pekne, pomyslel som si pri pohľade na svoju tvár. Pod okom sa mi tiahla krátka, no hlboká rana. Napriek tomu ma to nijako neobmedzovalo pokračovať v práci a tak som sa po chvíľke vrátil. Dlhú dobu som ale mal pod okom poriadne viditeľnú jazvu, časom mi však našťastie vybledla a dnes tam už mám len maličkú bielu čiarku. Stále mi však pripomína môj prvý deň v práci.Po miernom vlastnoručnom ošetrení som sa vrátil a dokončil svoju úplne prvú úlohu. Potom som mal konečne trochu času na to, aby som sa mohol lepšie vžiť s „novým“ prostredím. Prešiel som si sklady, všetky uličky s nepotravinovým tovarom na predajnej ploche, troška si oťukal moju priamu nadriadenú a zoznámil sa s mojou kolegyňou, ktorá prišla na poobednú zmenu. Samozrejme na rad prišlo aj klasické doloženie chýbajúceho alebo nového tovaru. Zobrať si paletizačný vozík, voľnú paletu ( samozrejme novú Euro, nie nejakú rozheganú, plnú triesok na ktorej si to rozdávali skladníci z brigádničkami ), naložiť si potrebný tovar a vyložiť ho do regálov nebol najmenší problém. Neskôr skontrolovať ceny, spraviť si nové cenovky a zadať ich do databázy, maličkosť, to všetko som sa naučil ľavou zadnou. Veď opakovanie je matka múdrosti, takže aj prvotné nedostatky čoskoro zmizli, zvykol som si. O pol štvrtej mi zmena skončila, svižne aj keď mierne unavene som sa vybral domov a z prvého dna mal len tie najpríjemnejšie pocity. Bol úplne iný ako prvé dni na iných miestach. Aj mi celkom zbehol. Skôr som mal pocit, že nervóznejší budem zajtra. Pokračovanie nabudúce...