Epizóda 4
5:20 ráno. Písk, písk, písk... nasleduje buchot a naštvané mrnčanie. Písk, písk, písk... moje zmysly sa znovu noria do temnoty.
PÍSK, PÍSK, PÍSK!!!! a znovu nasleduje buchot, tentoraz však sprevádzaný nadávkami. Chňapnem rukou po mobile, v prítmí sa ťažko orientujem a tak čosi spadne zo stolíka na zem. Ďalej to neriešim, žmúrim začervenané oči a snažím sa zaostriť na čas – 5:36! Ó, len toto nie! Zvolám žalostne a vyskočím z postele ako struna.
Áno, 5:36 je presne ten čas, keď by som mal mať všetky raňajšie záležitosti už dávno za sebou. No to si hovorievaš vždy a nikdy to nedodržíš...
S vypätím všetkých síl sa posadím na posteli, bosé nohy mi dopadnú na chladnú dlážku a pocítia čosi mokré – práve som zistil, čo sa mi v tom zhone mojou nešikovnosťou podarilo zvaliť. Bol to hrnček s nedopitou kávou. Nešťastne pokrútim hlavou, nohu si premiestnim o kúsok ďalej a rukami si prejdem vo vlasoch. Zhlboka sa nadýchnem a konečne vstávam.
Vonku je ešte tma, veľa ľudí v paneláku ešte spokojne spí. Nie je to však môj prípad, keďže musím vstávať tak skoro, aby som postíhal všetko potrebné pred odchodom do práce. Prvý budík mávam zvyčajne nastavený na 5:20, väčšinou mi ale najlepšie obdobie spánku ukradne až ten piaty či šiesty, niečo po pol šiestej ráno. A to je čas dosť o hubu, aby som všetko stihol.
V kúpeľni si strčím do úst zubnú kefku s nechutnou zubnou pastou, z ktorej ma vždy rozbolí žalúdok. Prázdny žalúdok, veď ako inak – pojem raňajky mi veľa nehovorí. Práve v momente, kedy si tvár opláchnem studenou vodou, počujem „cvak“ z kuchyne – čas na kávu, prichádza prvý úprimný úsmev dnešného rána.
Keď sa ako tak dám dokopy, vojdem do kuchyne a zalejem si hrnček – nie však celý, len do polovice. Do kávy nalejem ešte trochu mlieka, aby som ju ako tak ochladil a schuti sa napijem. Konečne si môžem vydýchnuť, všetko som postíhal, teraz už len vychutnať ten dúšok kávy a smelo sa vybrať do práce...
Takto nejako vyzeralo moje typické ráno. Nie vždy to ale išlo takto pekne – hladko, ako podľa vopred predpísaného scenára. Obujem sa, do ruksaku nahádžem len najpotrebnejšie veci a vyrážam do práce – samozrejme pešo, za môj plat si sotva môžem dovoliť bicykel, nieto ešte auto. Vzduch vonku je dosť chladný, nedýcha sa mi práve najlepšie. Desať minút cesty pešo, presne toľko ma delí od príchodu do mojej práce. Kráčam stále rovno, po hlavnej ulici, len sem tam prejde okolo nejaké auto či človek. Do skorého rána sa ozýva príjemné štebotanie vtákov – ktoré ma vôbec neruší, naopak, pokladám ho za veľmi príjemné. Napokon nekráčam ani desať minút a konečne dorazím na prázdne parkovisko pred žlto-modrým hypermarketom kde pracujem. Hlavný vchod je samozrejme ešte zatvorený, napriek tomu pred ním postáva početnejšia skupinka ľudí. So záujmom sledujem nervózne prešľapujúceho staršieho pána v obleku a s prešedivenou briadkou, ako hľadá tabuľku s otváracími hodinami, kŕčovito si poťahuje z cigarety a čosi si sklamane brble popod nos. Okrem neho je tam ešte mladé dievča, na to aká je vonku zima, je oblečené až príliš vyzývavo. Musím sa priznať, je mi do smiechu, keď vidím ako sa „drkoce“ len kvôli tomu aby bola sexi. No a zatiaľ čo božské ticho, narúšané len príjemným štebotaním vtákov bolo na moje uši hotová almázia, odrazu ako by to všetko bola minulosť. Okrem tých dvoch „normálnych ľudí“ tam bola aj grupa Rómov – pravdepodobne rodinka. Všetci od seba rozostavení najmenej na meter, korpulentná matka s fúzikmi pod nosom pokrikovala po svojom nízkom manželovi a deťoch. Deti tlačili starý nákupný vozík – no zrejme im nemal poslúžiť za účelom nákupov. Muž bol nízky, na sebe mal špinavú flanelku a maskáče, vhodne doplnené bielunkými teniskami Nike. Keďže nie som z planéty opíc tak som im nerozumel nič, viacej pozornosti som teda venoval ich zjavu – muž akoby ani nebol z tohto storočia, do tváre mi pripadal ako nejaký cisár. Deti okolo nich pobehovali a premýšľali čo by zobrali. Znovu som sa pousmial a vybral sa ďalej. Prešiel som okolo budovy a konečne zbadal služobný vchod.
Pred ním stál pracovník strážnej služby, dobre živený pupkáč, čo si poťahoval z cigarety. Pozdravil som sa mu, no on si len čosi popod nos zamručal a tak som mu nevenoval ďalšiu pozornosť. Vošiel som dnu, pozrel na nástenné hodiny a potom medzi hŕbou kníh našiel knihu príchodov – keďže bol pondelok a menili sa pracovníci SBS, bolo nutné aby sa zamestnanci zapísali aj tu. Keď som bol hotový, vybehol som hore po schodisku, ďalej po úzkej terase až k mužským šatniam a tam si konečne vydýchol. Po celom tele mi stekal studený pot a ťažko som dýchal. Veď to bol životný výkon! Všetko som stihol za menej ako polhodinu.
V potemnelej šatni som bol úplne sám. Ku skrinke som pritisol okrúhlu stoličku, posadil sa na ňu a chrbtom sa oprel o skrinku za mnou. Ešte som mal trochu času na to, aby som si vydýchol. Dnešný deň bude ťažký – ako už pondelky obyčajne bývajú. Zhruba som vedel čo ma čaká, no nevedel som ako to bude prebiehať. Nepríjemný, nervózny pocit v žalúdku k tomu neodmysliteľne patril, no ja by som sa ho najradšej už zbavil. Po momente som otvoril oči, odomkol skrinku a začal do nej vykladať veci. Bol čas sa prezliecť, poslednýkrát si opláchnuť stále rozospatú tvár studenou vodou a zísť na predajnú plochu...
