Kto by nepoznal klasické grécke báje a povesti? Veď to kedysi bolo povinné školské čítanie a s obľubou s me si vždy potajomky prečítali nejaký ten príbeh navyše a v najtajnejších snoch sa so zavretými očami premiestnili na všetky tie vybájené miesta, prevtelený neporaziteľných hrdinov.
V roku 1981 svetlo sveta uzrela americká snímka Clash of the Titans (Súboj Titanov, aj keď preklad Stretnutie Titanov je podľa mňa vhodnejší) a okúzlil vtedajšiu generáciu a aj nás, divákov československých.
Pôvodný film možno pokladať za vynikajúce a dosiaľ neprekonané spracovanie klasickej gréckej báje, aj keď sa jej presne príbehovo nedržal. No aj napriek tomu ide o jeden z najlepších dobrodružných filmov, ktorý nastavil poriadne vysokú latku tomu, čo dnes bežne voláme filmová atmosféra.
A čo za to mohlo?
Vo filme sa použila stop-motion animácia, ktorá už v tých časoch bola poriadne zaostalá. (Veď v dobe natočenia snímku boli na svete už Lucasovi mágovia z ILM a ich perfektné triky vo fantasy sérii Star Wars či Indiana Jonesovi. Stop-Motion sa prvýkrát použilo už v dobe, keď bol film v plienkach – spomeniem trebárs King Konga či Draculu.)
Dôvod jej využitia je celkom prostý – ušetriť čo najviac peňazí. No a to, čo sa s počiatku zdalo ako najväčšia slabina celého snímku, sa neskôr a hlavne teraz po rokoch, ukázalo ako snáď ten najlepší krok. Zastaralo, priam smiešne pôsobiace triky, do filmu dokonale zapasovali a bez problémov by vopchali do vrecka aj dnešné vymakané (ba priam až premakané triky – veď si spomeňte, ako sme otvárali hubu pri Jurskom Parku, zatiaľ čo dnešné triky použité vo filmoch typu 2012 či Avatar nás už tak neohurujú.)
Ďalším kladom bolo perfektné spracovanie deja – kde sa nič nezdalo nelogické a pekne to do seba v konečnom hľadisku zapadalo. Herci perfektne stvárnili svoje postavy, ktorých konanie bolo na film tohto typu napísané skutočne brilantne. No a nesmiem zabudnúť na nezabudnuteľné scény – stvárnenie bohov na Olympe, ale najmä stretnutie s Medúzou patrí k tomu najlepšiemu.
V poslednej dobe akoby došli za veľkou mlákou nápady. Začala to všetko éra takzvaných prequelov (teda predpokračovaní), no a odtiaľ bol už len skutočne malý krôčik k ďalším dovtedy nič moc nehovoriacim filmovým pojmom – remake či restart.
Tomuto novodobému trendu (ktorý je síce zaujímavý ale nie najšťastnejší) neušla ani toľko milovaná filmová klasika z roku 1981 – Súboj Titanov. Dlho sa o jeho remaku len špekulovalo, nakoniec sa ale všetko pohlo vpred a teraz aj skutočne stalo pravdou. Celý projekt zrežíroval tvorca druhého pokračovania Hulka, pomerne neznámy Louis Leterrier. A ako to podľa mňa dopadlo?
Hoci už pár hodín po americkej premiére filmu sa internetom rodili tie najrozmanitejšie kritiky, nesúce celý nový film do záhuby, ja začnem trošku optimistickejšie.
Za rozhodné plus považujem herecké osadenstvo – zo Sama Worthingtona (Terminátor 4, Avatar) sa pomaly ale isto stáva jeden z najobsadzovanejších hercov. Aj keď mi do role Persea bažiaceho po pomste sadol dokonale, myslím, že ak má tento junák nejaký talent, stále v ňom kdesi drieme. Jedna rovnaká nasratá grimasa v každom filme nie je všetko.
Zato ostatní herci ma vôbec nesklamali, skôr naopak príjemne prekvapili. Liam Neeson ale najme Ralph Fiennes ako pohnevaní bratia – bohovia, na mňa skutočne pôsobili božsky. (Hoci aj tu výhrada – antických bohov sme milovali najmä preto, koľko ľudských vlastností a hlavne nedostatkov sa v nich skrývalo.)
Rovnako tak treba pochváliť prácu trikárov a zvukárov, ktorí nám ponúkli staroveké Grécko aj zhmotnenie bájnych príšer tak, ako som si ich vedel predstaviť snáď len pri čítaní báji so zatvorenými očami.
No tým by sa výčet kladov asi aj mohol skončiť.
Zatiaľ čo pri obraze budete doslova slintať, aj keď sa 3D vôbec nepodarilo podľa predstáv a aspoň v tomto zostáva slávny Cameronov „počin“ Avatar neprekonaný, pri klasickej verzii budete navýsos spokojný. Samozrejme len vtedy, ak sa budete na tento snímok pozerať inakšími očami, než na pôvodnú verziu.
Zvuk a hudobné spracovanie patria rovnako k tomu lepšiemu, ale čo celý nový Súboj Titanov zráža nemilosrdne na kolená, tak ako Medúzina hlava „sundala“ Krakena, je absolútne nepodarený scenár.
Chyba nie je v príbehu ani v námete, ale v neschopnosti scenáristov spracovať svoju predstavu na filmové plátno, tak aby sa dala aspoň čiastočne pozerať.
Pôvodná báj, vrátane príbehu prezentovaného v originálnej verzii, bola čiastočne upravená. Perseus má celkom iný cieľ, ktorý príbehu síce dodáva zaujímavejšiu šťavu, no poriadne preriedenú neschopnosťou scenáristov a režiséra. Samotná zápletka tak nakoniec ostáva nepochopená a to tento sľubný snímok pochováva do prachu zabudnutia, ďaleko za originálny film, ktorý nikdy nezostarne.
Nový Súboj Titanov nie je úplne zlý. Je len iný, ako sme si ho predstavovali. Až moc iný. Pritom s dnešnou trikovou technológiou a s tak dobrým hereckým osadenstvom, sa dalo z toho vyžmýkať omnoho viac. Škoda, nie však pre všetkých.
To skutočne žmýkanie predsa len prišlo. Film má po úvodných premiérach perfektné tržby, znovu si zarába alebo lepšie povedané drancuje na seba peniaze. Podobne ako pred nedávnym časom Avatar. Napriek tomu odporúčam vám si tento film pozrieť, nenechať sa odradiť kritikou – hoci tej je viac než dosť (a tú odporúčam si prečítať tiež).
Fanúšikovia pôvodného filmu určite sopia viac ako bohovia z Olympu. Ja sa držím na pomedzí – pôvodnému film sa nepriblížil, nie je to však ani úplná katastrofa. Len páni filmoví tvorci za veľkou mlákou by sa už mohli konečne spamätať, a začať znovu točiť filmy, na ktoré budeme ešte aj po rokoch radi spomínať. Prachy sú prachy, ale sny sa plnia inak.
