Love is a Shield 1

Epizóda 1Hanblivosť.Volám sa Michal a mám štrnásť rokov. Som deviatak na jednej zo základných škôl v Poprade. Do školy sa mi nikdy dvakrát nechce, nie že by som bol najhorší žiak, skôr sa učím tak priemerne, problém tkvie v niečom inom. V nevraživosti spolužiakov, v mojej hanblivosti.Hádam už od čias škôlky mali ostatné deti, najme dievčatá výhrady voči mojej osobe. Večne sa im nepozdávalo moje priezvisko, vkuse si s neho dokázali uťahovať ako nejaké opice či pokazené gramofóny. Fórik to mohol byť dobrý, ale počúvať také hanlivé narážky na svoje meno takmer desať rokov, by unavilo každého človeka. Každý deň sa našla nejaká. Nebolo to však len meno ktoré mi spôsobovalo ťažkosti. Rodičov som nemal práve najbohatších, snažili sa ma obliekať slušne no oproti ostatným deťom bolo vidno že chodím len v lacných šatách. Navyše som nosil dlhšie vlasy, ktoré mi padali až do očí a to sa zas nepáčilo chlapcom. Hoci som sa raz za čas dopočul, že ten môj výzor zas nie je tak strašný a na smiech, ako som bol presvedčený takmer celý život, rozhodne to bol jeden z dôvodov prečo ma iné deti nemali radi. No a tretím faktorom bolo, že som sa musel stať nedobrovoľným samotárom. Nikto so mnou nechcel sedieť v lavici, večne som sa preto musel tlačiť s podobne urážanými deťmi alebo len sám niekde vzadu. Keď som sa chcel s niekým porozprávať, hneď ma odbili urážkami alebo len hlasitým smiechom. Na druhom stupni som sa konečne zahľadel do jedného dievčatá. Zhodou okolností to bola spolužiačka. Po škole som bol zbierať gaštany, ona tam čírou náhodou bola tiež a akosi sme sa dali do reči. Nebola taká namyslená ako v triede, keď je s ostatnými babami. Vôbec ma neurážala, nesmiala sa na mne, ale všetko bolo v pohode ako keby sme sa nikdy predtým nevideli. Odprevadil som ju domov, bola na mňa fakt dosť milá. No a láska bola na svete. Ďalší deň v škole som sa ju snažil osloviť, no keď som videl ostatné dievčatá ako povrchne na mňa pozerajú, nenabral som odvahu. Nakoniec ma začala urážať aj ona, a prežil som tak svoje prvé veľké sklamanie. Od tých čias som nenabral odvahu ani len na to, aby som sa nejakému dievčaťu prihovoril. Stačilo sa len na ne pozrieť a vedel som, že som nevítaný, že sa mám čím skôr zdekovať. Bol som pre ostatných magor, netvor a neviem čo všetko ešte. Moc som sa trápil.Ukončenie základnej školy a prestup na strednú bolo pre mňa hotovým vykúpením. Už som nemusel nosiť svetríky od starej mami, vlasy som si konečne dal ostrihať a vyzeral som o čosi lepšie. Stále však vo mne bola nesmelosť, poriadne hlboko zakorenená v mojej psychike. Zo začiatku to nebolo bohviečo, stará povesť sa ma držala, všetko sa ale zmenilo keď som nastúpil na povinnú prax. Spoznal som úplne nové mladé baby, s ktorými bola sranda a pohoda. Konečne som začal hľadať stratené sebavedomie a začal vytŕčať prvé, nesmelé rôzky. Zapadol som do novej partie, chodil s nimi po zábavách a často sa dával do reči z rôznymi dievčatami. Prvý bozk bol pre mňa niečo fantastické. Trval len krátku chvíľu ale doslova mi vyrážal dych. Sedel som pri bare a jedno dievča chcelo alkohol. Nemala však ešte osemnásť, ja tiež nie, mal som šestnásť ale nosil som už briadku a tak som sa ponúkol že jej ho kúpim. Za odmenu mi vtisla poriadne vášnivý francuzák, na ktorý sa len ťažko zabúdalo. Od tej chvíle som ju nevidel ale na svoj prvý bozk nezabudnem nikdy. Vrátim sa však k dievčatám ktoré som spoznal na praxi. Obe boli rozdielne prípady. Jedna super kamoška, druhá sa ma viac stránila, ale ako to už býva, bola to práve ona kto sa mi zapáčil. No a s počiatku to šlo ako po masle. Stačili dve smsky a rande bolo dohodnuté. Zaľúbil som sa, nebudem klamať. Problém však bol ale asi v tom, že sebavedomie mi poslednou dobou stúplo až prílišne, čo bolo rovnako zlé ako predtým ak nie ešte horšie. To čo sa tak pekne začalo sa skončilo skôr, než som jej vlastne stihol do očí povedať že ju milujem. To bolo druhé, trpké sklamanie ktorého bolesť som pociťoval ešte dlhšie.Teraz, keď sa po dlhej dobe ohliadnem do minulosti, teraz keď už mám vážny vzťah s niekým, koho som si ani v najkrajšom sne nemohol priať, tak sa mi vynorí na tvári úsmev, aký naivný som kedysi býval. Ničoho ale neľutujem, ani ťažké časy na základke keď som bol len škaredý magor, ani tie časy ktoré prišli zo strednou, keď som bol až moc namyslený nagélovaný frajer. Prešiel som si dvoma fázami, za ktoré by sa druhý hanbili, no ja viem že to bolo potrebné. A som rád ako to nakoniec dopadlo. A rada pre každého „magora“. Nič si s toho nerobte, raz sa možno tie akože krásavice zmenia v nechcené obludy a vy budete na výslní. Viem to zo svojej skúsenosti. Zdraví vás Michal.