Ráno som sa zobúdzal s klasickou lahodnou vôňou kávy, bez ktorej, priznám sa, si nedokážem predstaviť začiatok dňa. Keďže sú letné prázdniny, nielen školopovinné deti, ale aj tie ktoré práve vyšli predškolskú, si v týchto horúcich dňoch môžu užívať voľnosti do sýta. Patrí k nim aj môj šesť a pol ročný bratranček Lukáško, ktorého som dnes mal na starosti. No možno by to niekomu znelo čudne, že dvadsaťdva ročný mladý muž sa s radosťou stará o malé dieťa, ale výchova medzi ženami ma naučila tešiť sa aj z takýchto vecí. A aj keď ma občas pohnevá a ja si fakt už neviem rady, beriem to všetko ako výbornú školu ďalej do života.
Prejdime však postupne k veci. Chlapcovi treba dať najesť, no a v jeho prípade poriadne. Raňajky a obed by na stole nemali chýbať, čo však robiť keď vám jeho matka nechá iba dve eurá a v chladničke toho veľa nie je? A zatiaľ čo som ja pred chladničkou doslova dumal nad tým, ako z toho mála urobiť niečo na zjedenie pre dvoch, pribehol ku mne Lukáško a svojimi nebesky modrými očkami na mňa hodil šibalský pohľad. Mal nápad!
„V telke varia volaké papanie. Dívaj či si totok nespravíme.“
Povedal roztomilým tónom malý chlapček. Pousmial som sa, zabuchol chladničku a už aj ma viedol za ruku do obývačky. Sadol som si na gauč, ruky si položil na hlavnicu a pustil sa do sledovania relácie, o ktorej som síce predtým počul, videl krátku upútavka, no nemal som tušenia o čom to vlastne bude. Pod názvom „Bez servítky“ som si vedel predstaviť všeličo, no určite nie ten dojem, aký na mne zanechá po jej do sledovaní.
„Buch úvodná zvučka, ktorú som už asi niekde predtým počul, no a oni ti hneď na to šupnú do toho nekonečnú reklamu, ktorú nám aj Nemci môžu závidieť.“
Tak niečo podobné som si pomyslel, keď sa na obrazovke objavila úvodná znelka tej relácie. Sotva doznela melódia, o ktorej originalite pochybujem, no a hneď na to sa stalo niečo, čo som ešte v skutku nevidel. Neviem, asi to bude spôsobené tým, že mám ten takmer trojročný výpadok v pravidelnom sledovaní televízie. No ak je skutočne pravidlom podobné prerušovanie televíznych programov reklamami až takto intenzívne, potom svojho dávneho rozhodnutia ani vonkoncom neľutujem a úprimne ľutujem ľudí, ktorý si svoj obľúbený seriál či film môžu pozrieť iba prostredníctvom tohto média.
Po menšej nostalgickej spomienke na časy sledovania seriálov na nemeckých staniciach sa konečne niekto tam dole (rozumej ako na juhu, kde sídli táto televízia) umúdril a relácia pokračovala. A čo tam vidím? Mladú, mierne snedú (snáď nie cigánka) no aj tak od úvodných minút sympatickú ženu, ktorá sa s kameramanom vybrala na nákupy do Billy. Keďže som povolaním predavač, vždy si rád so záujmom pozriem, ako to chodí v iných obchodoch. Neviem síce aké mala dotyčná slečna (meno si už nespomeniem) možnosti výberu miesta na uskutočnenie televízneho nákupu, no do Billy by som rozhodne nepáchol (snáď len v stave núdze, to už radšej pôjdem do veľkého hypermarketu alebo aj do klasického obchodíku na nábreží – u nás sa to volá že Papuča).
Prečo nie do Billy? Malý výber, vysoké ceny základných surovín, nie práve najrýchlejšie vybavovanie pri pokladniach. Takže Billa rozhodne nie.
Uff, tak teraz som akože šoknutý. Tá ženská čo sa prihlásila do tejto relácie nevie rozoznať ani takú základnú vec ako je rozdiel medzi kuracími prsiami a trupom. No dobre, pri nákupoch no najmä pri práci v Hypermarkete som zažil už aj horšie a vtipnejšie príhody so zákazníkmi. Pokračujme teda ďalej.
Pre zmenu tentoraz hľadá balóny. Áno, tie klasické nafukovacie, ktoré zbožňuje hádam každé decko, vrátane môjho bratranca, ktorý je v tomto čase už radšej na hojdačke vonku, lebo to nevydržal a sledovanie tejto relácie ho omrzelo skôr ako mňa. A potom že kto má viac rozumu :)
Hľadáme balóny o sto šesť. Priznám sa, balóny som ešte v obchode nikdy nekupoval. No v Bille, kde je problém zohnať aj dva čerstvé rožky, by som ich ani nehľadal. A nemýlim sa, nemajú ich. Zbytočne obiehaš miestne pracovníčky moja, prosto ich tu nenájdeš. Až kým sa neobjaví fúzkatý dokladač tovaru, ktorý jej asi zo skladu prinesie žlté balóniky s logom Billa. Káva v ústach mi zhorkne, keď vidím jej nadšenie. Mám sto chutí vypnúť tú bedňu, no zároveň túžim vedieť ako tento trapas dopadne.
„Bože ber ten vozík, zaplať a utekaj variť.“
Po ďalšej nekonečnej spŕške reklám sa vraciam ku telke a s hlbokým nádychom pokračujem v sledovaní. Vidím, že slečna sa už rúti ku pokladniam, prekvapujúco nečaká v klasicky dlhom rade ale prechádza hneď k plateniu. Neviem či to bol zámer réžie nepošpiniť takto meno obchodu (počkať asi sa mýlim, veď Rozborilko tancoval v reklame na iný obchod) alebo tam čakala tak dlho, že to jednoducho museli z hľadiska dĺžky relácie vystrihnúť. Vozík nie je síce preplnený, no aj tak je v ňom dostatok vecí na varenie. Napriek tomu slečna vyťahuje z peňaženky desaťeurovku, no a mne je hneď podozrivé či jej to bude dosť. Pokladníčka tovar postupne nablokuje, hrozne nenápadne si zrakom premeria najprv slečnu a potom hodí do kamery nacvičený úsmev. A potom nasleduje ďalšia hláška, na ktorej trápnosti som sa dobre pobavil.
„Tie balóne som neskradla, pozor!“
Odkiaľ máte toto? Spýta sa stará sova sediaca v pokladni.
To mi dal ten pán. To som neukradla, odvetí slečna a hlasito sa rozosmeje.
Do smiechu je aj mne, no mal by som skôr plakať. Trocha výchovy by tým dvom veruže nezaškodilo. Potom sa už však prejde k samotnému plateniu. Slečna položí na pokladňu spomínaných desať eur, pokladníčka ich vezme do ruky a potom bankovku vracia naspäť. Obidve si niečo zahundrú, čo sa nepatrí ani normálne a nie to ešte pred televíznou kamerou a tak slečna zaplatí druhou bankovkou. Teraz neviem či bola falošná alebo natrhnutá, no nezdá sa mi ani jedno. Nákup je hotový a zrazu sa ocitáme v kuchyni, kde sa konečne začne s prípravou varenia. A šup, namiesto reklamy tu máme prvý prestrih na hostí a ja začínam mať jasnú predstavu o tom, ako tento typ relácie funguje. A hoci to na pohľad vyzerá ako celkom zaujímavý formát, režiséra, scenáristu a neviem ešte koho by som najradšej zmaľoval varechou do modra, za to akých diametrálne odlišných ľudí sem vyberajú.
„Keď niekto nevie variť, nie je to katastrofa. Keď sa tým chváli, je to o čosi horšie.“
Samotná kuchyňa je podľa mňa na pomery obyčajného Slováka slušne zariadená, proti prostrediu na prípravu jedla sa skutočne nedá nič vytknúť. Horšie je to však s ženami, ktoré sa chystajú menu pripraviť. A ešte horšie s tými podivínmi, ktorí ich pritom sledujú a hodnotia.
V kuchyni.
Snaha by sa dala doslova krájať. Len výsledok nie je práve najchutnejší. Som chlap, mladý chlap, ktorý o varení toho tiež moc nevie. No v mojom repertoári sa skrýva mnohonásobne viac trikov a nápadov na prípravu jedla, než som videl pri sledovaní tohto pokusu o varenie v televízii. Dve ženy – jedna súťažiaca, druhá jej kolegyňa, ktorá jej prišla na výpomoc ( a je to tu – tak predsa sú to rómky, zaujímalo by ma kde to vlastne pracujú). Jedlá – celkom jednoduché. Však nevarený studený piškótový koláč (ktorého príprava je mimochodom doslova stupídna, verím že môj malý bratranec by to zvládol lepšie a hlavne v správnom poradí – piškóty a potom šľahačka s banánmi) sa najprv začne pripravovať naopak, potom to celé doslova pomieša a keď je to konečne na svete, povie že už má navarené a šupne to do chladničky. Však dobre, vyrastala bez rodičov, ale potom na čo je ústav keď ich tam nič nenaučia. Ďalej sa išlo na polievku (klasický falošný guláš) a hranolky s rezňom. Všetko sú to jedlá, ktoré vie pripraviť snáď každý, vrátane malých detí, ktorým pomôžu rodičia. Všetko sú to jedlá, ktoré milujem a na ktoré mám práve teraz chuť. Ale neviem či by som si dal povedať od týchto dvoch „zručných kuchárok“. Celý postup nebudem už radšej ani komentovať, ale ak sa prebytočné suroviny vrátane umazanej utierky zahodia do koša, tak z toho mi rozum zastáva. Však lenivosť, typická vlastnosť väčšiny našej akože menšiny.
Hostia.
Samotní hostia ma zaujali ešte o čosi viac, no a článok píšem hlavne kvôli nim. Zatiaľ čo na jednej strane stojí celkom obyčajná žena s nie práve závideniahodným životným osudom, hodnotiť ju prišla skupinka mladých, ktorých pohľady prezrádzajú už na môj prvý pohľad, že sa proti sebe postavil južný a severný pól.
Máme tu dvoch mužov, dve ženy. A aj tu platí presné rozdelenie – dvaja sú mi celkom sympatickí, moc nekritizujú a ak predsa, tak podotknú presne tie isté body ako som vyčítal ja. Tí druhí sú však zrejme zvyknutí raňajkovať v Bratislave a na obed skočiť trébars do Tokia. Najmä ženská v okuliaroch, ktoré rozhodne neboli drahšie ako sto eur, no jej názory sú za milión.
Samotná večera, či jak to mám do šľaka nazvať.
No a postupne sa blížime k finále môjho článku, ktorý má za hlavný cieľ skritizovať nielen samotnú reláciu, ale hlavne tých, ktorí v nej účinkujú na pozíciach kritikov.
Privítanie je pre hostí prekvapením, pre mňa však nie – však ako inak by mohli cigáni privítať hostí, ak nie hudbou. A hudba má skutočne niečo do seba, partička hostí sa zrejme baví, aj keď o úprimnosti ich úsmevov vrúcne pochybujem. K stolovaniu budem znovu bez výhrad, ja osobne by som bol v podobnej situácii meravejší. Hostia hneď na to skritizujú predjedlo, ktorým je práve spomínaný studený koláč. Všetko však prebieha zatiaľ hladko. Horšie to však už je, keď sa začne podávať polievka. Podobne ako hostia, no a dovolím si tvrdiť že aj samotná kuchárka, len ťažko hľadať názov pre tento výtvor – jeden z hostí podotkne že ide o falošný guláš, no ja sám by som to skôr nazval „polievkou ala co dům dal“. Dvojici hostí chutí, pekne ďakujú a prehĺtajú jeden zemiačik za druhým. Červenovláske v okuliaroch však očividne nezašmakovalo – no a mohla to dať najavo aj lepším spôsobom ako ohrnutím nosa a trápnou poznámkou – dúfam že to mäso nie je pokazené. No a tých poznámok by bolo aj viac – naša kuchárka je asi nachladnutá, pokašliava, preto si na výpomoc zavolala aj kolegyňu. Pri samotnej večeri poprosí jedného z hostí o pomoc, červenovláska sa nezdrží a znovu hláškuje: Dúfam že si nám do tej polievky nenakašlala. No a ja mám teda dosť.
Ako ďalšie jedlo nasledovali hranolky s rezňom, samozrejme každému chutilo len červenovláska mala výhrady. Večera končí tancom, pri ktorom sa každý dobre baví. (Síce falošne ale nevadí, veď kameru o chvíľku vypnú)
Potom nasleduje pozvánka na ďalší večer od druhej z pozvaných žien, no a samozrejme hodnotenie celého večera. Sympatická dvojka dáva maximálny počet bodov, skritizuje len skutočne kritiky hodné veci a na tvárach im vidno spokojnosť. Ďalší dvaja zas predvedú svoju inteligenciu naplno a zhodia hostiteľku pod čiernu zem. Červenovláske očividne prekáža všetko – prostredie kde sa varilo, kde jedli (na úrovni drvivej väčšiny bežných obyvateľov Slovenska) samotná príprava jedla (voči ktorej mám výhrady samozrejme aj ja, no treba podotknúť, že dotyčná varila prvýkrát, čo vzhľadom k jej minulosti nie je až taká katastrofa) no a večera a program s ňou spojený (červenovláske nechutilo nič, lebo hranolky sú nezdravé a suché, polievka bola mastná, zo zákuskov sa priberá – a to treba podotknúť, že diétnejší koláč snáď už ani neexistuje).
Buch a relácia skončila. No a mňa celkom prešla chuť do varenia, lebo čo ak je niekde skrytá kamera a hodnotia ma podobní super inteligenti. Zasmejem sa a idem nám pripraviť niečo jednoduché a dobré. Nie bez servítky, ale bez obáv, že dopadnem ako tí chudáci, čo sa prihlásia do podobnej relácie len preto, aby boli následne skutočne primitívnym spôsobom skritizovaní akousi zberkou podnikateľských detičiek, ktoré sú zvyknuté papkať lahôdky od najlepších šéfkuchárov galaxie (čo neochutnali ani Adamsovi hrdinovia) a bežná príprava jedla, bežného jedla vrátane jeho konzumácie im nič nehovorí. No a ja sa na záver pýtam, kam to za tých pár rokov dospela televízna zábava? Keď som naposledy sledoval program o varení, vystupoval tam britský expert Jamie Oliver, ktorý má v sebe neskutočnú iskru a dávku skúseností, alebo ďalší sympaťák spoza rieky Moravy – Petr Novotný, ktorému varili obyčajní ľudia, od chuti sa zalizoval tak, až sa mu oči menili na aziatske a okrem tradičného pepřu vždy prihodil aj zaujímavý citát. Tak sa má robiť nielen inteligentná televízna zábava, ale aj pútavý program o varení. Lebo inak z toho dostaneme poriadne kyslú omáčku, v ktorej plávajú nechutné suroviny. No a teraz vďaka bohu aj za tú dlhočíznu reklamu – inak by mi z toho asi preplo :)
