0:24
Konečne prichádzam domov. Po tom, ako som sa dvanásť minút od priateľky pešo trmácal po hlavnej, moje unavené nohy dostali zabrať po šmykľavých chodníkoch, brodením v snehu – samozrejme neodpratanom, vyťukal som kód od vchodových dverí na paneláku, po tme pootočil kľúčikom, potichu zamkol bytové dvere a zhodil z nôh ťažké, nemotorné zimné topánky, konečne vchádzam do svojej izby, prezlečiem sa a zapínam notebook.
Neubehne odvtedy ani minúta, sadnem si na posteľ a zhlboka sa vydýcham. Naprávam si vankúše tak, aby som mal v posteli pohodlne, ľahnem si a konečne, prízvukujem konečne, si vystriem nohy. Potom si ich opieram o radiátor, ktorý príjemne zohrieva moje skrehnuté prsty, na moment zatvorím oči a keď ich znovu otvorím, v tmavej izbe mi tvár osvetľuje len jasnožiarivá obrazovka môjho notebooku.
0:26
Telo mám voľne spočinuté na posteli, len hlavu mám opretú o vankúše. Ruky položené na klávesnici, po ktorej mi bleskovo behajú prsty – robím si najnovšie poznámky a kontrolujem či mi sedia titulky na úvodnú časť šiestej série Lost. Keďže sedia, nasleduje môj úprimný úsmev. Neskôr otváram priečinok s mojimi dokumentami, nájdem „Blogy a články“ a vytvorím niekoľko nových „texťákov“ vo Worde. Jeden otvorím a po menších úpravách v nastaveniach začínam písať práve tento blog.
0:30
S každou prebiehajúcou sekundou mi napadnú stovky nových vecí – niektoré z nich by som mohol pokojne zakomponovať aj sem, ale nenájdem v nich ten pravý význam a tak nechávam myšlienky voľne plynúť – a potom konečne prichádza jedna, ktorá je základom celého tohto článku, ktorý by pokojne mohol z jeho počiatkov niesť názov „Ako sa rodí Blog“. O tom však písať nechcem, ani nebudem...
0:32
Takmer každý môj deň má podobnú štruktúru – týka sa to najmä večerov, keď máme na seba s priateľkou najviac času. Keďže sme spolu už dlhý čas, zvykli sme si na to, že k nej večer zájdem (ak práve vtedy nie je v práci), strávime spolu niekoľko hodín, no a je to aj ten čas, kedy zavítam na internet a porobím si tam všetko čo mi treba – vrátane pridávania nových článkov. Nápady dokážem čerpať z celého dňa, čas „hodiť ich na papier“ - alebo v tomto prípade presnejšie povedané skôr na ten virtuálny, si však nájdem len večer, respektíve počas noci.
Áno, v noci je to rozhodne najideálnejšie. Dostatok času, ticho, pokoj, tma – to všetko ma dokáže dostatočne stimulovať k tvorivosti. No a keďže som nočný vták, únava mi nič nehovorí – tá prichádza až omnoho neskôr.
0:33
A čas beží. Možno rýchlejšie, ako kedykoľvek predtým. V noci nechávam sny voľne plynúť – ale v bdelom stave. Práca na mojej knihe však ide dnes bokom – aby sa neprelínala s inými myšlienkami, ktoré sa upínajú k písaniu článkov. Je niečo po pol jednej, ja som takmer v polovici môjho nočného rozprávania, no stále som sa nedostal k podstate celej veci.
Som „snílek“. K znameniu rýb určite patria takéto vlastnosti. Koľko známych osobností, všestranných osobností, sa narodilo práve v tomto znamení. Sme citliví rojkovia – s hlavou v oblakoch, ktorí snívajú svoje sny aj keď práve nespia. Aj písanie podobných článkov je pre mňa krokom ku snu – lebo môžem nechať svoje myšlienky voľne plynúť ďalej tak, aby o nich vedeli aj druhí. Každej premrhanej šance je škoda a to isté platí aj o našich myšlienkach – nenechajme ich preto voľne utekať preč, dajme im priestor, aby mohli rásť. Lebo s každou jednou myšlienkou by malo prísť slovo, to, ktoré môže znamenať tak veľa – to, ktoré môže stvoriť nový svet, v ktorom nebudeme už viac iba snívať. No sny sú pre snílkov. Ale život je iný.
0:40
„Ten kto nesní není a ten kto sní se stráci.“
Väčšina mojich blízkych už dávno spí. Len ja bdiem, po tvári mi poblikuje modrasté svetlo, odfukujem si, sem tam ohrýzam nechty a sem tam sa mi rozbehnú prsty po klávesnici. Znovu ma ovláda tajomná víla zvaná myšlienka – a ja tuho bojujem s tým, aby som ju dokázal skrotiť, aby ma poslúchla, ostala a ja ju dokázal dostatočne pochopiť na to, aby mohla byť správne spracovaná a podaná, aby sa šírila ďalej v takej istej forme, v akej sa mi vynorila kdesi v hlave. Možno to znie čudne, ale tak to je. A odrazu ma zabolí v bruchu, sklopím obrazovku a musím „utekať“.
0:55
A príbeh pokračuje – o celých 15 minút. Niekedy stačí totálna somarina, aby vám narušila celý nápad. V mojom prípade to boli nepríjemnosti so žalúdočnými problémami :)
No a možno mi tá malá „prestávka“ aj čosi pomohla. A jajaj, prvýkrát sa mi dnes zívne – zaujímavé vzhľadom k času, veď som ešte ani nespal. No už sa pokúsim viac neodbočovať od témy, pekne pokračovať odtiaľ, kde som naposledy prerušil svoje rozprávanie.
Noc je magickým časom pre takmer každého tvorcu. Väčšina spisovateľov ale aj novinárov má v obľube tento čas, hlavne pre jeho pokoj – jednoducho nie ste rušení vonkajším vplyvom a jediné čo vám ostane, ste vlastne vy sami a vaše myšlienky. Niekedy však stačí málo, aby zmizla kdesi v nenávratne, ako keby ani nikdy nebola, neexistovala – a to je obrovská škoda.
1:06
Sedím tu, potme a sám a v hlave si robím menšiu inventúru dnešného, prepáčte vlastne včerajšieho dňa. Moc som toho neprežil, moc z toho nestálo za veľa – síce je to pravda, snažím sa odbúrať takéto negatívne myslenie a nájsť aspoň málo pozitívneho, čo by stálo za reč. Nakoniec to nájdem – nájdem seba a tak aj svoje vnútro, to s kým sme spätí po celý život, to čo nás nikdy neopúšťa, ten vnútorný hlas čo nám šepká dobré aj zlé, našu podstatu, nás samotných – naše myšlienky.
A teraz, keď som takmer v polovici môjho rozprávania, dúfam že sa mi podarí písmom „vysloviť“ jeho podstatu, ktorá sa skrýva v maličkosti.
„Ak by raz skončil svet, ak by sa zmenilo to čo poznáme, naše pohľady a názory, tak ako sa menia každým dňom, možno stačí aj jediná myšlienka toho človeka z dávnych dôb, aby zmenila svet toho, kto si ju prečíta.“
1:14
Neopúšťajte svoje sny, nech už sú akékoľvek. Nechajte ich plynúť, povedzte ich druhým. Fantázia je totiž úžasný svet mimo nášho viditeľného spektra – je to akási cesta k našej vlastnej podstate, k dávnej otázke bez odpovedí. Tak ako mňa opantala dnešná noc, ktorá mi aj napriek čoraz rýchlejšie ubiehajúcemu času dáva nespočetne veľa možností, odbočiek k ďalším a ďalším nápadom, ktorých realizácia je na dosah, tak sa snažím prísť na to jediné – prečo?
1:20
Od momentu kedy som začal písať neubehlo veľa času – ale až teraz, na jeho konci som si uvedomil to najdôležitejšie. Našiel som odpoveď na otázku, na ktorú som sa pýtal, ktorú som si položil, na ktorú si snáď dokážem aj sám odpovedať.
Bol to premrhaný čas? Možno mi to tak teraz príde. Veď koľko krásnych myšlienok mi „vyfučalo z hlavy“, koľko som toho mohol ešte povedať. Mohol som písať jeden z ďalších článkov ktoré mám rozpracované, mohol som pokračovať v písaní románu, mohol som robiť množstvo iných, možno zmysluplnejších vecí... ale nechcel som. Lebo som dostal zo seba jeden z mnohých pocitov, zveril sa s ním, napísal ho a poslal ďalej. Tak, ako by sme to mali spraviť so všetkými svojimi myšlienkami, ktoré čakajú, driemu v nás... a možno zbytočne utekajú preč, do temnej krajiny, z ktorej niet návratu. Odveje ich vietor, čas? Nie, to len my samotní.
1:24
„Jedného dňa napísal jeden človek pár krátkych viet, pár slov, ktorými vyjadril svoje zdanlivo prebytočné pocity. Mal však prehnané sny, ktoré pred ním utekali rýchlejšie, rýchlejšie ako to on sám dokázal – nikoho nezaujal, nikto o ňom nevedel, nechcel vedieť. Ten snílek prišiel o svoje „panenstvo“, o svoje ilúzie, a uvedomil si, ako sa život k takým ako on stavia.
Ubehlo veľa času a na jeho slová natrafilo mladé dievča. Trápilo sa, nešťastná láska viedla k problémom v škole, čoraz viac viazla vzájomná komunikácia s matkou... cítila sa bezradná. No keď si prečítala jeho slová, ponorila sa do jeho snov, skrz ne uvidela svoje a našla správnu cestu. Vďaka neznámemu „snílkovi“, ktorý stratil svoju nevinnosť, vďaka niekomu na koho sa zabudlo. Nie však na jeho sen...”
Od momentu kedy som začal písať ubehlo veľa času – ale až teraz, na samom konci dúfam, že si uvedomíte jeho skutočnú podstatu. Nájsť odpoveď na otázku neznamená, že bude zodpovedaná. Klásť otázky druhým, no a nevedieť na ne odpovedať?
Bol to len premrhaný čas, keď si ono dievča myslelo, že je bezradné. Mrhala rovnako časom ako aj vlastnými pocitmi, myšlienkami, snami... až narazila na tie krátke slová, niečie myšlienky, ktoré mohli zhorieť v jeho vlastnom vnútri a nikdy neuzrieť svetlo... a predsa raz pre niekoho niečo znamenali.
No a ja?
Od momentu, kedy moja láska zaspala, ja som ju prikryl perinou a opatrne pobozkal na líce, vypol nočnú lampu a odišiel preč – predieral sa po neupravených chodníkoch, v neschodnom teréne domov a zhlboka dýchal mrazivý vzduch, ani na moment som nezišiel zo svojej cesty a vedel presne, kam som „kráčal“.
Nech si vyložíte moje slová akokoľvek, nech sa nad nimi zamyslíte v snahe ich pochopiť, prosím vás o jedno – neduste ich viac v sebe, dajte im pocítiť čo je to nádych. Sny neodmysliteľne patria k nám, tak ako my patríme k realite. V tej tme a tichu sa aspoň na moment môžu stretnúť, poklebetiť ako starí známi. Spravte to aj vy. Každý z vás. Každá v nás...
