Odrazu, znova tak isto ako za starých časov, sa cítim úplne sám. Len ja, posteľ na ktorej ležím, vôkol mňa nepriestupná tma a moje myšlienky.
Myšlienky plné rôznych nápadov, prameniacich prevažne zo skúseností, myseľ plná mnohých ideí, nenaplnených ideí. Myšlienky či sny, vďaka ktorým smiem dúfať, že som niečo viac než to, čím som sa v skutočnosti stal.
Som len prostý človek, ktorý sa neustále snaží nestratiť to jediné – nádej.
Nádej, ktorá mi dáva sny.
Sny, vďaka ktorým mám ešte nádej.
Sny vďaka ktorým môžem tvoriť, vďaka ktorým môžem písať. Tak ako práve teraz.
Sú tomu necelé štyri dni, čo som ostal bez prístroja, skvelého pomocníka, vďaka ktorému som mohol tie svoje sny zhmotňovať. Bol to môj notebook, možno obyčajná, všedná vec – rozhodne nie však pre mňa.
Notebook som používal nielen za účelom zábavy či práce, ale hlavne ako neoceniteľnú pomôcku pri písaní – príbehov či článkov.
Teraz mám však situáciu poriadne sťaženú a na čas, či chcem či nie, sa musím rozlúčiť s možnosťou dávať svoje myšlienky von do sveta, von zo seba a deliť sa o svoje myšlienky s vami.
Neviem na akú dlhú dobu ostanem bez notebooku, ktorý mi tak uľahčoval každodennú prácu.
Neviem, na ako dlho sa budem nedobrovoľne musieť rozlúčiť s aktívnym písaním, mojou najväčšou srdcovkou.
No a teraz, zas v tme premýšľam. A znovu píšem, ale tak ako za starých časov. Oprášil som svoj starý písací stroj, pomaličky oprašujem aj zručnosť v písaní na ňom.
Znie to ako irónia – píšem internetový článok na blog pomocou písacieho stroja. Dúfam však, že aj napriek tejto malej technickej vade budem schopný naďalej tvoriť, ale hlavne deliť sa o svoje pocity, myšlienky či fantázie...
Tak ako doteraz, spoločne s vami...
