Denník predavača 2

Epizóda 2 Brigáda.Fúha, pomyslel som si. Priamo v obchode mi povedali že takto sa brigádnici neprijímajú, že sa mám ísť opýtať do personálnej agentúry. Ale kde tu dačo také je? Keďže som dovtedy nemal žiadne skúsenosti s brigádou, netušil som kde sa mám vybrať, kde sa mám opýtať. Áno, všetko by bolo jednoduchšie keby že som mal doma internet, ale ja som bol od sveta jednoduchých informácií odrezaný ako praveký človek od mikrovlnky. Musel som sa teda vybrať na „skusy“ po svojich, nakoniec sa mi podarilo nájsť letáčik propagujúci agentúru zamestnávajúcu brigádnikov. Práca pre študentov, privyrobenie popri práci, pre nezamestnaných... tam snáď majú prácu pre každého!Mal som mierne obavy keď som stál pred veľkými, červenými dvermi od kancelárie tej agentúry. Nabral som však odvahu, po zaklopaní vošiel dnu a vykoktal nejako to, čo som od nich očakával.Veľmi ma prekvapila profesionalita a príjemný prístup miestnej pracovníčky. Zmlúva bola na stole za necelých desať minút, ostávalo už len čakať na prvú zmenu a šup do práce. Na moje veľké potešenie som sa dostal ako brigádnik do Hypermarketu, teda do prostredia mne dôverne známeho. Nešlo však o rovnaký obchod kde som ešte ako študent praxoval, rozdiely sú však minimálne. Tu som však bol hodený do víru diania spoločne zo všelijakými ďalšími brigádnikmi, takže ma pracovníci hneď hodili do jedného koša s nimi a moje „profesionálne“ skúsenosti neboli na nič platné.Celá náplň práce bola jednoduchá. Vyložiť tovar z palety do regálu. Či už išlo o všelijaké malé prkotiny až po ťažké fľaše s vodou, po pár hodinách s toho aj tak každému začne prepínať. Čo ma však dostalo najviac, bolo keď mi tunajšia predavačka začala ako „idiotovi“ vysvetľovať princípy vykladania tovaru a podobné veci, ktoré som už dávno ovládal ľavou, zadnou. Viem, ona nemohla tušiť že som prakticky jej kolega, no a musel som brať ohľad aj na to, aké rôzne indivíduá tu okrem mňa boli na brigáde. Postarší chlapík čo inak robí niekde v závode a chce si popri práci privyrobiť, ten bol ešte v pohode. Ale horšie to bolo z rôznymi počernejšími obyvateľmi matičky Zeme a s rôznymi premúdrelými ženskými z vedomosťami ala zemiaková brigáda. Neverili by ste, ale u niektorých bolo témou dňa vyvražďovanie psov na dedine, varenie cibuľiačky alebo ohováranie Hanky z Vyšného konca. Niektoré prípady však zachádzali až tak ďaleko, že by vám rozum zastával. Príklad?Jednoduchá úloha. Na predajnej ploche je sedem odstavených nákupných vozíkov. Všetky ich zobrať a odviesť von, pred predajňu.Reakcia paní z Neptúnu. A čo, čo je to nákupný vozík? A kde je obchod?Prepáčte, ale nechápem ako nemôže byť niekto schopný urobiť takúto stupídne jednoduchú vec. A to nebolo všetko. Niekto jej povedal že uprostred obchodu sú slony. Nabrala teda kopec banánov a hľadala ich, za účelom nakŕmenia aby tie chudinky neboli náhodou hladné. Našťastie som sa nezošalel úplne. Užil som si najme srandy a vykúpením pre mňa bolo, že na tejto brigáde bolo aj zopár normálnych ľudí. Vlastne aj vďaka tejto brigáde som spoznal niekoľko fajn ľudí, s ktorými udržujem kontakt do dnes. Na brigádu spomínam rád. Aj keď sú brigádnici platený poriadne pod cenu práce. Veď brigádnik nič nevie tak môže spraviť všetko. Naozaj, niekedy to s nami až preháňali. Peniaze však boli to čo som potreboval a tak neostávalo nič iné, iba zaťať zuby a makať ako otrok. Boli však aj chvíľe vykúpenia, najme nočné zmeny som mal ku podivu rád, niekto neznáša keď musí celú noc vydržať stáť na nohách a potom má obrátený cyklus.Áno, zo začiatku som to pociťoval aj ja, obrátené dni nie sú bohviečo. Ale ten kľud čo máte na nočnej zmene, ten stojí za to. Vyjdete si na rampu ku lisu, na chvíľu vypnete a sledujete len blikajúce hviezdičky na temnej oblohe. Všetky spomienky sa mi tak vybavili. Nadýchol som sa ostrého vzduchu a znovu šup do práce. Najme keď som robil z jednou osobou ktorú som si veľmi obľúbil tak to bolo super. Rovnako tak ako pracovníci na nočnej zmene, ktorý boli vždy dobre naladený, keďže vedúci v noci nerobili. No a s čoho som sa cítil najlepšie? Brigádnici/čky boli poväčšine zhovorčivý ľudia, každý jeden z nich patrí k nezabudnuteľným. Žien bolo samozrejme viac, preto začnem od mužov.Traja postarší chlapíci, robotníci, s ktorými som strávil istý čas na nápojoch.„Joj, toto pivko môže byť fajné“, tak takéto reakcie boli od nich najčastejšie. Už len to že sa jednalo o pohodákov a nie nejakých odutých, namyslených starcov bolo pre mňa veľké plus. Uvolnené, krčmové reči občas skutočne padli vhod. Okrem nich tam bola aj dvojica „mumákov“. Radim, toho poznám už dlhšiu dobu. Ten chlap precestoval polku sveta za prácou, no a tu platí že „sprostí majú šťastie“. Chytil si gliter ( klietka na prevážanie odpadu ) a celý večer len chodil a zbieral potrhané igelity. No a pritom si ho nikto nevšímal, prechádzal sa ako duch a aspoň robil poriadok keď už nič viac. No a Jarko, to bol typický pupkáč voľakde z Važca, ktorý nechal rozum v miske omastených halušiek. Ženy si z neho „chudáčika hlupáčika“ uťahovali, on bol večne vysmiaty a sem tam aj niečo urobil. Najme keď bolo treba niekoho silnejšieho, vtedy sa zišiel. Akonáhle mal ale spraviť niečo iné, skôr kecal ako keby sa trochu pohol. Jedného dňa sme boli nasypať smeti do lisu a on vonku zbadal akéhosi svojho kamaráta. Tlačil pred sebou fúrik a tak Jarko preskočil plot a šiel mu pomôcť. Odvtedy som ho nevidel. A to že ho v Hypermarkete nikto nehľadal, to ma ani moc neprekvapilo. Ženy. To bola už iná káva. Na brigáde ich tu bolo ako šafránu, od osemnástiek až po storočné rárohy. Najprv som robil s menšou skupinkou, zloženou s dvojice starších žien s mahagónovými vlasmi, rómskou príslušníčkou a mladým dievčaťom. Prvá zo starších žien, teda dodnes neviem či sa k nej pojem žena hodí, bola vysoká, chudá ženská s vlasmi na štýl Alberta Einsteina a melírom Leslieho Nielsena. Len škoda že nebola tak zábavná ako tento pán, naopak vkuse sa na niečo sťažovala. Svojimi večne až morbídnymi rečami mi už šla po nejakej dobe na nervy a verím tomu že som nebol jediný. Až na jej kamarátku, paní múdru. Hoci vždy na všetky strany rozdávala úsmev za úsmevom, na môj vkus bola až moc presladená. Typický príklad riťolezectva, dokopy nič nespravila len neustále otravovala. Najviac mi utkvela v pamäti jej najpoužívanejšia veta „Chlapci móóji, nejako to zvládneme“. Neviem prečo používala termín „chlapci“, aj keď bola v čisto ženskej spoločnosti. No čo už, povedal som si, nejako to s tebou zvládnem. Prekvapujúco ale predsa, som si oveľa viac obľúbil tú rómku. Okrem toho že bola mimoriadne pracovitá, čo je na jej pôvod viac než šokujúce, vzhľadom k svojmu pomerne mladému veku, bola tiež mimoriadne uvoľnená a šírila vôkol seba super atmosféru. Už len jej pokuľhávanie v znalosti Slovenského jazyka stojí za reč, naozaj hovorila príliš rýchlo a niekedy dvoj-jazyčne, čo viedlo k množstvu vtipných situácií. Navyše som sa pri nej priučil aj zopár rómskych slovíčiek, len tá „vÝslovňosť“ mi bohvieako nešla. No proste, bola sranda. No a úplne poslednou bola našťastie mladá a biela baba, s ktorou sme si hneď zapasovali a mal som v nej super oporu, ktorá mi pomáhala zvládnuť celú zmenu a rôzne psychicky ťažké situácie, ktorých si človek na takomto mieste užije požehnane. Navyše tam s ňou pracovala aj jej mama, veľmi rozumná žena s ktorou sa dalo dobre porozprávať a v jednej veci mi veľmi pomohla. Čo sa týka samotnej pracovnej náplne, úplne najradšej som mal pomocné práce v sklade a dovážanie tovaru na predajňu. Keďže som sa preukázal ako celkom schopný pracovník, navyše zo skúsenosťami z prácou v obchode, mohol som používať elektrický paletizačný vozík, no a také menšie „rally“ po hypermarkete na tejto mašine, to bola sranda. Rozvážal som palety zo zabaleným tovarom, a dobre sa pritom bavil. Nočné brigády na tomto mieste, na tie nikdy nezabudnem.A predsa tu bolo niečo, niečo čo ma stále držalo v minulosti. Tak moc mi toto miesto pripomínalo staré časy, keď som ešte chodil na strednú, na prax a všetky tie spomienky s tým spojené. Občas som sa tu cítil stratený, tak sám. Minulosť sa mi stále vynárala, no ako keby tu nič neznamenala. Nemohol som sa prejaviť naplno, bol som predsa len pracovná sila, čo má držať hubu a makať. Preto som sa snažil zo všetkých síl pomáhať každému kto tam brigádoval, snažil som sa radiť ako to len šlo, zúročiť na niečo svoje predošlé skúsenosti.Vtipne mi potom prischla prezývka „vedúci“, aj keď ma to tešilo, všetko som sa to snažil brať s nadhľadom, s dávkou triezveho pohľadu na vec. Aj to bola jedna z vecí, prečo ma táto brigáda tak bavila. Tu som nebol nič, len brigádnik, no pre ostatných som bol aspoň na moment niekto. Cítil som že pomáhať druhým je skutočne dobré. A dobrých vecí v mojom živote nebolo nikdy veľa.Naivita niektorých mojich spolupracovníkov, kopec srandy či nové priateľstvá, to všetko urobilo brigádu v bielo-červenom hypermarkete pre mňa nezabudnuteľnou. Pomerne rýchlo som si dokázal zvyknúť na obrátený režim, na rôzne „čudá-judá“ s ktorými som brigádoval, na v pohode kolektív zamestnancov ktorých som tu spoznal. No a čo bolo najdôležitejšie, konečne som bol zas medzi ľuďmi a vracalo sa mi moje zabehnuté tempo pracujúceho človeka, ktoré som doma neskutočne postrádal. V pokračovaní môjho blogu nahliadnem aj na samotnú prácu v Hypermarkete, v ďalších pokračovaniach sa poohliadnem aj za školskou praxou a ďalšími „skúsenosťami“ z brigády.