5. júna 2010, stratený niekde v hĺbke noci, začínam písať tieto slová. Slová, ktoré sa s neskutočnou ľahkosťou vynárajú v mojej mysli, slová nesúce príbeh, ktorý sa vám práve chystám rozpovedať. Príbeh mladého človeka, ktorý nezabudol snívať. V tme, kde nie je nič vidieť, v tej, z ktorej ide strach. Tma, ktorá je mojim spojencom, ktorá mi dáva kľud. Ten príbeh bude o mne.
Mám sotva desať rokov a s nadšeným výrazom v tvári kráčam hore po strmom schodisku. Pravou rukou sa opieram o zábradlie a keď som konečne hore, zhlboka vydýchnem. Zdvíham zrak a zbadám masívne dvere od toho miesta. Vykročím, spravím dva kroky a s nervozitou vstupujem dnu do knižnice – do skladu snov.
Kedykoľvek keď zatvorím oči, dokážem si ten moment dávno odviaty v čase bez najmenších problémov predstaviť. Ako kráčam našou knižnicou, s otvorenými ústami otáčam hlavu na všetky strany a zháňam hocijakú knižku, ktorá by sa mi mohla páčiť. Potom konečne jednu nájdem, vytiahnem ju zo zaprášenej poličky a jemne rukou prejdem po jej lesklom obale. Na dlani mi ostáva prach, ktorý okamžite sfúknem. Otváram tú knihu, s nadšením si v nej listujem a už sa neviem dočkať chvíľe, keď si ju požičiam a doma začnem čítať. Otváram knihu a priložím si ju tesne ku tvári. Zhlboka sa nadýchnem tej nádhernej vône a zatvorím oči...
Kedykoľvek otvorím oči, s jemným úsmevom na tvári zisťujem, že všetko sú to len spomienky. A tie, ktoré mi pripomínajú podobné chvíle, sú pre mňa neskutočne emotívne. Ako ten moment, keď som objavoval čaro kníh – neskôr im naplno prepadol a to už zostával len skutočne malý krôčik k tomu, aby som dal voľný priechod svojej vlastnej fantázii. Všetko to začalo pred viac ako desiatimi rokmi. Začalo obdobie, vďaka ktorému vďačím za to, akými očami sa teraz pozerám na svet skrz tmu. V tej tme, ktorá mi dodáva kľud a otvára dvierka mojej fantázie. Tej, ktorá chráni detskosť, to dobré v každom jednom z nás, tá, ktorá je nekonečná ako svet, ktorý by bol bez nej šedým tichým a hlavne smutným miestom.
Je nás stále čím ďalej tým menej, dobrých snílkov sediacich po tme uprostred noci. Tých pravých, ktorí majú neskutočne veľa nápadov a práve teraz píšu svoje príbehy. Tak ako sedím práve teraz, keď druhí spia, myslím na svoju milovanú, ktorá je tak vzdialená, chýba mi, no ja viem, že nie som sám, kým v hlbokej tme ja svoju fantáziu stále mám.
Sedím sám
a potme tíško premýšľam.
Očami dažďové kvapky
stekajúce po okne obzerám.
Snažím sa to pochopiť,
so zatajeným dychom sám a sám
pokúšam sa tvoriť, no nestíham.
Nech sa v šedom tóne nestratia
usmejú sa na mňa a vylezú von,
ako slnko spoza mračien
ako sny a moja báseň.
Sám a sám
potme o tom ja snívam...
A aj touto malou myšlienkou by som chcel osloviť všetkých, ktorí dobre poznajú tvorivé ponocovanie. Nevzdávajte sa svojich snov, veď anjelov fantázie ktorí nesú svetielko nádeje hlbokou tmou, je čoraz menej. A ja som nesmierne šťastný, že patrím k nim.
