Nejaký nádych tajomna visí dnes vo vzduchu. Nad našimi hlavami, všade okolo nás. Sedím na balkóne a sledujem hviezdy – tak ako každú letnú noc. Vyzbrojený len lacným triédrom s prídavnými okulármi, skúmavo pozorujem súhvezdia a v mysli si vybavujem príbehy, legendy, ktoré opriadajú ich názvy. Dávne legendy, či snáď príbehy založené na aspoň čiastočnej pravde, odpradávna vypovedali svedectvá obyčajných ľudí, o niečom veľkom, tajomnom, riadiacom ľudské osudy, skrývajúcom sa v nekonečnej vesmírnej prázdnote.
Dali sme im rôzne názvy – najprv to boli bohovia, neskôr sa stali anjelmi a démonmi, novodobá kultúra má tieto nadprirodzené veci zafixované pod jediným názvom – mimozemské civilizácie. Zostáva však toto tajomstvo skutočne v rámci nadprirodzenosti?
O tom, že v nepredstaviteľne veľkých priestoroch vesmíru existuje mimozemský život, už dnes takmer nikto nepochybuje. Len v našej galaxii sa nachádza približne sto tisíc hviezd, okolo ktorých pravdepodobne obiehajú planéty – a mnohé z nich môžu byť podobné Zemi. A takých galaxií je vo vesmíre nepočítateľné množstvo. (niektoré zdroje hovoria o triliónoch galaxií a ďalších miliardách, ktoré sa iba vytvárajú.)
Otázka, ktorá však ostáva nezodpovedaná, je, či niekedy prišlo ku kontaktu mimozemskej civilizácie s našou. Či tie tajomné svetlá a bytosti, ktoré po stáročia patria k najväčším záhadam opriadajúcim našu kultúru, sú skutočne návštevníci z iných svetov.
Na to aby sme nazreli pod rúško tajomstva však nemusíme cestovať vôbec ďaleko. Aj u nás, na Slovensku, existujú svedectvá množstva ľudí, ktorí mali podobný, priam mrazivý zážitok.
Pani Palšovičová, 65-ročná obyvateľka Jablonice v okrese Myjava, si šla po obede sadnúť na lavicu pred dom. Relaxovala pohľadom na vzdialené stromoradie, nachádzajúce sa na konci obce, smerom na Trnavu. Po chvíľke bezstarostného posedenia ju však vyrušilo čosi, na čo nikdy v živote nezabudne.
V ďialke približne 1.5 kilometra sa nízko nad lúkou pohyboval lietajúci predmet. Aj keď bol deň, vyžaroval dobre viditeľné jasnožlté svetlo a zanechával za sebou akýsi opar. Najprv si myslela, že ide o nejaké čudné lietadlo, potom, približne po polhodine, však objekt vydal neopísateľne nepríjemný zvuk a vzniesol sa vyššie, smerom k lesu. Potom nabral obrovskú rýchlosť a viac ho už nevidela.
Zážitok, ktorému najprv neprikladala väčšiu vážnosť, jej však časom nedal spávať. Toho roku boli silné zimy, no a miesta, kde sa objekt nachádzal, bývali podmáčané. Keď požiadala mladého suseda, aby sa tam šiel s ňou pozrieť, na mieste našli doslova vyprahnutú, popraskanú zem, ako keby bola vystavená intenzívnemu slnečnému svetlu.
17. novembra 1994 sa objavila nad areálom jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, jasná strieborná guľa. Trojicou pozorovateľov boli miestni údržbári, ktorí toho dňa obnovovali náter budovy. Objekt, ktorý opísali ako striebornú guľu, vznášajúcu sa bez akéhokoľvek zvuku, zbadali celkom náhodou – silno sa od toho odrážalo slnečné svetlo. Hoci prvotné vysvetlenia opísali objekt ako stacionárnu družicu, podľa najnovších zistení nemohlo ísť o nič také. Pritom značný záujem záhadných lietajúcich diskov o jadrové elektrárne nie je len u nás, ale aj vo svete celkom bežný.
Pozorovania Slovákov však neostávajú iba tak povedané celkom pri zemi. Jeden z najzaujímavejších príbehov opísal najznámejší slovenský ufológ Miroslav Karlík:
V roku 1999 dostal list od 15-ročného chlapca z Topoľčian. V príbehu, ktorý mu predostrel, rozpráva o svojej mame, ktorá mala nevysvetliteľný zážitok, ale bojí sa o tom niekomu povedať.
Jeden večer sledovala s veľkým záujmom televíziu. Z ničoho nič si všimla akýsi zvláštny pohyb za oknom. Nevenovala tomu väčšiu pozornosť.
Ráno sa však prebudila krížom prevesená cez posteľ a pociťovala brutálne bolesti hlavy. Keď vstala, nemohla sa poriadne udržať na roztrasených nohách, mala pocit ako keby bola opitá. Musela si sadnúť, a akonáhle zatvorila oči, začala mať hrôzostrašné vidiny. Celkom zreteľne sa jej vybavili spomienky zo včerajšej noci – išla skontrolovať spiace deti, keď v tom odrazu čosi preniklo skrz zatvorené okno a začalo ju to unášať von – videla samú seba ako levituje nad mestom. Neskôr sa ocitla vo veľkej, vysvietenej miestnosti. Celkom oddane kráčala za vysokým mužom, ktorý bol oblečený v akejsi bielej kombinéze, stiahnutej len širokým opaskom. Hoci sa o to snažila, nikdy sa jej nepodarilo pozrieť sa mu priamo do tváre. Nakoniec ju zaviedol do kruhovej miestnosti, kde na akýchsi operačných stoloch ležali rôzne bytosti, vrátané iných ľudí. Medzi nimi dokonca bola jej vlastná sesternica.
Neskôr ju muž odviedol do ďalšej miestnosti, v ktorej ako keby neexistovali svetové strany. V tejto obrovskej prázdnote sa vznášala dvojica čudesne vyzerajúcich bytostí. Nemala však strach, všade naopak vládla akási hrejivá harmónia. Ďalej si už nedokázala vybaviť nič, len ako sa celá roztrasená ocitla znovu v izbe, pri pokojne spiacich deťoch.
Okrem takýchto bizarných príbehov existujú aj o čosi bežnejšie. Medzi tie najčastejšie patria výpovede amatérskych astronómov či ľudí, ktorí si večer vyšli trébars na prechádzku.
Tieto pozorovania sa týkajú tzv. Nepokojných hviezd. Tie sa prejavujú nasledovne – na pokojnej nočnej oblohe sa odrazu zjaví svetelný bod – takmer identický s okolitými hviezdami. Je absurdné zmýliť si ho s lietadlom, keďže objekt chvíľu stojí, no a potom sa pomerne pomalou rýchlosťou pohybuje voľne po oblohe. Najčastejšie sa tieto objekty dajú ľahko zmýliť trébars so sondami či družicami na našej obežnej dráhe, existujú však prípady, ktorých vysvetlenie zatiaľ nepoznáme.
Bol chladný aprílový večer, roku 2007. Spoločne s priateľkou sme si vyšli na kopec nad mestom. K romantike neodmysliteľne patrí sledovanie nočnej oblohy a súhvezdí. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sa odrazu medzi hviezdami neobjavila ďalšia – putovala pomalou rýchlosťou z juhu na sever a keďže vydávala poriadne jasné svetlo, hneď nám padla do očí. Odrazu však z ničoho nič zastala a začala doslova poskakovať po oblohe – ako keď trasiete baterkou zo strany na stranu. Keď sa „hviezda“ konečne upokojila, rozdelila sa na dve a tie sa obrovskou rýchlosťou vydali na opačné strany.
Podobných opisov je omnoho viac. Zvyčajne sa takmer zhodujú – niektoré z týchto predmetov však boli aj zvláštnejšie – boli inak sfarbené, najčastejšie oranžové alebo modré, niektoré dokonca akýmsi pulzovaním menili farbu z tmavočervenej, postupne až k bielej. Väčšina z týchto objektov náhle zmizne v oblakoch, rovnako rýchlo ako sa objavia, alebo zastanú stáť na oblohe, kým sa úplne nestratia oku pozorovateľa medzi ostatnými hviezdami.
Prejdime však znovu k trochu viac mrazivým príbehom.
Približne pred desiatimi rokmi niekoľko Levočanov opísalo svietiace gule vznášajúce sa nad mestom. Tesne po tomto pozorovaní ostalo mesto na určitý čas bez elektrickej energie. Množstvo ľudí má práve na čas, keď v meste náhle zavládla tma, len matné alebo takmer vôbec žiadne spomienky. No a medzi svedkami nájdeme aj vysokoškolských študentov, ktorí svietiace gule naposledy videli vznášať sa nad mestským cintorínom. S náhlym výpadkom osvetlenia zmizli aj tieto lietajúce predmety.
Za posledné storočie, po celom svete sú tisíce zaznamenaných pozorovaní lietajúcich tanierov. Mnohé z nich však zostali navždy nevypovedané, jednoducho preto, lebo sa ľudia báli toho, že by si urobili hanbu a vyslúžili posmech. Strach však nemali svedkovia nasledujúcich dvoch prípadov, ktoré sa udiali v našich končinách. Prečo? Lebo strach z toho čo videli bol silnejší, než hocičo iné, čo mohli v živote zažiť.
16. januára 1994 sa v obci Borové striedala služba na miestnom obrovskom skleníku. Cez deň chodila obsluhovať kúrenie majiteľka, v noci jej muž. Keďže skleník sa musí vykurovať približne každú hodinu, okolo jednej ráno sa tam vybral (na požiadanie anonym)
„Urobil som pár krokov ku skleníku, keď som si odrazu všimol menšiu skupinku malých detí, ako hopsajú a vystrájajú pri našom skleníku. Nešlo mi vôbec do hlavy, čo by robili miestne deti tak neskoro vonku a tak som sa opatrne vybral vpred, aby si ma nevšimli. Neboli to však oni, kto ostal naľakaný. Nemusel som prísť ani blízko, aby som na nich lepšie videl – neboli to deti, ale akési prazvláštne bytosti oblečené v bielych kombinézach, ktoré do tmy žiarili chladným svetlom.
Po celom tele mi prebehla husia koža, nevydržal som to a od strachu sa rozbehol preč. V tej tme som však nešťastne zakopol a zamdlel som.
Na všetko som sa rozpamätal až okolo pol ôsmej ráno. Okamžite po prebudení ma zalial nepríjemný pocit – nie však s toho čo sa stalo včera, ale preto, že som zaspal a skleník mohol zamrznúť. Vybral som sa ho s obavami skontrolovať, ale všetko bolo v úplnom poriadku. Pýtal som sa ženy, či ma nahradila ona, ale tá hovorila, že nie. Časom som si uvedomil, čo sa mi v noci stalo. Na pravom boku, ktorý ma stále pobolieval, som objavil malú jazvičku, ktorá ale deň na to celkom záhadne zmizla. Vždy keď idem naspäť na to miesto, pochytí ma neopísateľne nepríjemný strach. Tváre tých malých oblúd nosím stále pred očami.“
Pri takýchto prípadoch je celkom bežné, že svedok si toho veľa nepamätá. Obvykle zaberá až uvedenie do hypnózy, keď si zreteľne spomenú na to, že boli unesení mimozemskými bytosťami a na palube ich lodí podrobení rôznym medicínskym zákrokom. Táto metóda však u nás ešte nie je celkom bežne v praxi.
Ešte zvláštnejší prípad však pochádza z roku 1987, no a udial sa v Slánskych vrchoch na východe Slovenska. Na bližšie nešpecifikovanom mieste táborila spoločne so skupinkou kamarátov vtedy 21-ročná Katka G. z Košíc.
„Bolo niečo medzi 21:00 až 21:45, neviem si na to spomenúť presne. Kamaráti sedeli pri ohnisku a ja som sa šla na chvíľku sama prejsť. Keďže môj orientačný zmysel je doslova príšerný, nešla som ďaleko, napriek tomu som v tej nepriepustnej tme mierne zablúdila. Nakoniec som sa dostala na malú čistinku a chvíľku si odpočinula sedením na skale a sledovaním hviezd. Obloha v tej tme bola skutočne nádherná, mesiac mi pripadal taký obrovský. Aj napriek tomu, že v lese bolo pomerne ticho, náhle stíchli aj tie posledné zvuky. Ale sama som rozhodne nebola.
Aj keď by som sa mala báť, práve vtedy som bola úplne pokojná. Pár metrov odo mňa stál akýsi tieň, priesvitná postava vysoká najmenej o dve hlavy ako ja. (Katka uviedla, že meria 175 cm. Postava tak mohla mať cez dva metre!) Síce som od začiatku vedela, že tu nejde o nič obyčajné, nebála som sa ani keď sa tá tajomná postava ku mne začala približovať. Pritom vôbec nebolo počuť jej kroky. Keď už bola celkom blizúnko, odrazu jej jasno zasvietili oči, na moment som zazrela čosi ako úsmev a potom sa to celé len tak vznieslo do vzduchu, ako nejaký Superman. Letelo preč až kým celkom nezmizlo. Strachom bez seba som sa rozbehla za zvukom gitary, ktorý prichádzal od nášho táboriska. Keď som dobehla k priateľom, výrazy ich tvári boli ešte zdesenejšie, než ten môj. Moment pred tým ako som tam pribehla videli dvojicu silno žiariacich lietajúcich tanierov. Keby som nezažila rovnako niečo zvláštne, nikdy by som im neuverila.“
Nebol to však len rok 1987, kedy sa na tomto mieste stali zvláštne veci – podľa očitých svedkov sa dejú dodnes. Čo je ale zaujímavé, podľa ďalšieho rozprávania, ihneď po príchode k najbližšej dedine sa v jednej miestnej krčme dozvedeli o akejsi miestnej pani – starej babičke. Tú sa rozhodla Katarína spoločne s jedným kamarátom o rok na to vyhľadať, no a ona im opísala podobný príbeh, zahrňujúci okrem tajomných svetiel na oblohe aj čudné priehľadné bytosti, ktorým kedysi hovorili svetlonosi. Údajne kradli deti a zabíjali domáce zvieratá.
Nemusíme chodiť ďaleko do sveta. Aj na Slovensku, tej našej rodnej hrude, máme množstvo záhadných historiek. Toto bol len malý výsek z toho najzaujímavejšieho, čo sa u nás v spojitosti s fenoménom UFO udialo. Ak máte podobné zážitky, podeľte sa o ne tu v diskusii, alebo kontaktujte Trnavský fanklub – jeho vodca pán Miroslav Karlík vám určite rád zodpovie na niektoré otázky a podelí sa o svoje vlastné zážitky a skúsenosti. Nech je to už akokoľvek, je celkom zjavné, že aj na Slovensku sa najmä v 90. rokoch minulého storočia udialo viacero nevysvetliteľných príhod. Či už to boli kruhy v obilí na našom juhozápade, alebo tajomné, megalitické gule na juhu, či tajomné svetlá poskakujúce na nočnej oblohe medzi pokojnými hviezdami. Alebo aj také, ktoré som vám opísal v tomto článku.
