The Game S01E05 Tiene minulosti

Hukot piatkovej noci prerušil celkom iný hukot. Marek videl len na pol oka, obraz pred sebou mal matný, úplne rozmazaný. Posledné čo si pamätal boli tie jej krásne oči a sladké pery. A potom krátka cigaretka na dva ťahy, po ktorej nasledovala tma s ktorej ho vytrhol až tento hukot. Potom ako v potemnelej uličke našli Marka kamaráti nevládne sedieť, zavolal Pony rýchlu zdravotnú pomoc a Mareka práve prevážala sanitka do nemocnice. Stráca veľmi veľa krvi, odvetil niekto v sanitke. Marek privrel oči a potom sa svet znovu odel iba do čiernej...Svetlá v izbe sa konečne rozsvietili a vonku prestalo pršať. Napriek tomu však bola veľká zima a Petra triaslo. Ruky si už ani necítil, mal veľkú chuť zapáliť si cigaretku no musel odolať. Stál neďaleko bytovky v ktorej bývala Monika, skrytí za výmenníkovou stanicou čakal obďaleč a pozeral na okná jej bytu. Pred necelými desiatimi minútami ju ešte videl vonku s partiou kamarátov, medzi ktorými bol aj ten neznámy chalan, ktorý sa v poslednej dobe okolo nej prílišne motal. Peter cítil voči nemu zlosť, no zároveň tak sa hneval aj na seba že posledný rok premárnil možno zbytočným nahováraním si niečoho, čo nemohlo byť nikdy skutočne naplnené. No nádej zomiera posledná a aj keď sa ž vzdával, nemohol prestať a tak tu bol znova a čakal. Odrazu zbadal ako sa vchodové dvere otvorili a jeden z chalanov, ktorý boli s Monikou vonku, vyšiel von pred panelák a zapol si bundu. Keď zbadal že je dostatočne ďaleko, znovu uprel pohľad na okná Monikinej izby. No a práve v tej chvíli sa strhol od strachu, lebo mu začal vibrovať mobil. Prezváňala mu a tak jej zložil a hneď jej zavolal. Len pred chvíľou som sa vrátila domov, keď zapnem PC tak ti pozriem ten vlak, dobre? Povedala mu jemným hláskom. Ok, keď to budeš mať ozvi sa, povedal kľudne Peter a zložil. Len pred chvíľkou, pomyslel si naštvane. Poobzeral sa po rozľahlom sídlisku a potom sa pozrel na nočnú oblohu. Mračná sa pomaly trhali no stále bola von veľká zima. Taký pekný deň to mohol byť, pomyslel si Peter a mobilom si posvietil do peňaženky, či náhodou nestratil lístok na vlak. Ešte to by mi chýbalo, dočerta..Skupinka mierne pripitých kamarátov dobehla do miestnej nemocnice. Skvelá zábava sa zmenila vo veľký strach, bezprostredne potom ako Ježko objavil nevládne ležiaceho Mareka vonku na zemi. Medzi už známu skupinku pribudol ešte jeden človek ktorý došiel do mesta o čosi neskôr. Bol to Marcel Jahoda a s Marekom sa poznali už od čias základnej školy. S Grmáncami sa spoznal vďaka Petrovi, ktorému ich zase predstavil kedysi Marek. Ten istý Marek, ktorý mal život doslova na vlásku. Nikto netušil čo sa vlastne stalo, no každý mal veľký strach.Ožral sa moc, niečo vyprovokoval a schytal nožom do brucha, viete ako to chodí, ozval sa mierne ignorantsky Jahoda. Peter len nervózne prekračoval po chodbičke a tuho premýšľal. Ako sa mu to mohlo stať? Nikdy si to nedali moc najavo, ale ich priateľstvo bolo také silné, že keby sa jednému niečo stalo, ten druhý by to niesol len veľmi ťažko. Určite to tak bolo, pokračoval Jahoda pokiaľ ho naštvane neuzemnil Peter. Aspoň teraz si premysli čo hovoríš a nevymýšľaj si stále tie blbé historky! Prosím. Ak tu má niekto vypité, tak asi všetci a ak to nevieš, Marek je už istú dobu chorý. Jahoda v tej chvíli zmĺkol a posadil sa. Prepáč, nemyslel som to tak, dodal zahanbene a sklopil zrak. Minúty ubiehali a oni stále nevedeli ako na tom Marek je a čo sa mu vlastne stalo.Vchodové dvere sa otvorili a v nich zbadal Peter svoju Moniku. Bola rovnako krásna ako v ten deň keď ju spoznal a keď sa priblížila a pozdravila ho, v tej chvíli mu tlak stúpol a on si spomenul na všetko krásne čo s ňou prežil. A v kútiku duše ľutoval že nemohol viac. Ďialka by nehrala ani taký problém, no naozaj s ňou nemohol byť každý deň. Svoje city sa snažil skôr potláčať aby nezranil beztak krásne kamarátstvo. Lenže ako sa hovorí, citom sa nedá rozkázať a aj on len s ťažkým srdcom krotil ten boj čo prežíval vo svojom vnútri. Ahoj moje, povedal jej a keď sa k nemu priblížila silno ju objal. V tej chvíľi sa konečne úprimne smial a stratil pojem o realite...Spomenul si na chvíľu keď jej prvýkrát napísal a tak výborne si rozumeli, no aj na silnejšie okamihy, keď ju prvýkrát videl kráčať ulicou na hokejový zápas, keď boli prvýkrát spolu vonku a on sa konečne necítil tak sám ako dovtedy. Konečne bolo v jeho všednom živote nejaké dievča, to po čom predtým len sníval. Neváhal kvôli nej cestovať takú diaľku a ešte viac ho potešilo, keď aj ona prišla za svojím kamarátom. Práve slovo „kamarát“ mu ležalo najviac v žalúdku. Jediný kto dobre vedeli aké sú jeho pocity k Monike, boli Marek a kamarát Ľubo, priamo tu z Košíc.Práve Ľubo chápal Petrove pocity najviac, pretože Moniku poznal dlhšiu dobu a tiež bol do nej kedysi nešťastne zamilovaný. Ani po jednom dlhom roku však jej city k nemu neprerástli k niečomu väčšiemu a tak po tom všetkom čo pre ňu urobil, nechal všetko len tak plávať. Presne také pocity tentoraz sužovali Petra. Bolesť v srdci ho neskutočne ničila, no vedel že by ho ešte viac bolelo keby ju už nikdy nemohol vidieť. Znamenala pre neho viac ako ktorýkoľvek iný človek na svete. Viac než si vážil samého seba. Miloval na nej úplne všetko. Bola krásna a mala rovnaké záujmy ako on sám. A ešte aj ten hokej, čo bolo u báb skôr výnimkou. Zo žiadnou inou si nikdy tak dobre nerozumel a nechcel o ňu len tak ľahko prísť. V kútiku duše stále veril tomu, že toto dievča raz bude jeho. Raz, snáď...Som veľmi rada že som ťa dnes mohla vidieť, škoda len že na takú chvíľku, povedala Monika a poriadne sa natiahla, aby ho mohla pobozkať na líce. Znovu sa silne objali. Peter prežíval tak slastné pocity a pritom zároveň hrozne kruté. Mal ju tak blízko seba a predsa nebola jeho. Dlho sa len tak objímali a potichučky si niečo rozprávali, no potom ho pustila lebo nechcela aby nestihol vlak domov. Budeš mi chýbať, povedal keď jej kýval na rozlúčku až kým nezmizla znovu vo vchode. Potom sa zhlboka nadýchol a vydal sa smerom do centra Košíc, na železničnú stanicu. Tvárila sa pred ním ako keby sa nič nedialo, pritom ju dnes dobre videl s tým čudákom. Zmietala ho zároveň zlosť za to, že mu nepovedala celú pravdu, no väčšmi víťazil ten slastný pocit, že ju dnes znovu mohol držať v náručí. Nenaplnená láska sa ta dokáže držať ako kliešť. A následky sú stále...Takže je to kvôli tej chorobe ktorú spôsobil ten kliešť? Spýtal sa ešte raz Peter. Doktor mu to potvrdil a síce bol Marekov stav stabilizovaný, ešte stále nevedeli na čom sú. Marek chytil pred necelým rokom, počas leta na hubách kliešťa. Všimol si ho prakticky okamžiťe, no kliešť sa dostal dostatočne hlboko a bol zle vytiahnutý. Ranku sa na chirurgii podarilo vyčistiť, no aj napriek tomu prenášal tento kliešť infikované látky. Vďaka tomu Marek ochorel a postupne sa u neho začali objavovať príznaky. Začal brať lieky a celkove liečba prebiehala veľmi dobre a blížila sa ku svojmu víťaznému koncu. Jediný problém ale tkvel v tom, že s ňou nezačal tak skoro ako mal a príznaky pokračovali. Potom ako nasledovala strata vedomia, najhoršie to bolo v Októbri lanského roka, keď musel ísť preto do nemocnice. Odvtedy mu prišlo zle skutočne len párkrát, vďaka pravidelnej liečbe to ale vyzeralo dobre. Pravdepodobne za tento náhly kolaps mohlo miešanie silných liekov s alkoholom. Ešte nevedeli ako to celé dopadne, každopádne keď Ježko našiel Marka v uličke celého od krvi, dostali o kamaráta a dnešného nešťastného oslávenca všetci strach. A najme Peter, ktorý nechcel prísť o tak blízkeho človeka ktorého mal rád. A tak preto čakal na doktora alebo na to, kedy sa Marek konečne preberie. Vlak uháňal nocou preč z Košíc. Našťastie však Peter našiel prázdne kupéčko, zatiahol si závesy aby mu tam nikto nevchádzal. V prítmí najprv hlavou opretý o okno sledoval temnú krajinu a miznúce svetielka v ďialke a potom si dal do uší sluchátka a zapol hudbu. Kamaráti o ňom vedeli že to bol klasik nielen v hudbe a preto mal kartu v mobile zaplnenú práve takýmito skladbami. Do tmy začala hrať jeho milovaná Metallica – Nothing else mothers, navyše si prezeral jej fotky v mobile. Na jednej z nich bol odfotený v drese ktorý nosil na hokej spoločne s ňou. Bolo to ešte minulý rok keď sa tiež vybral do Košíc na zápas, aj keď tam hlavne šiel kvôli Monike. Vtedy to bolo ešte čosi iné, nepoznala žiadnych blbcov s ktorými trávila všetok svoj čas a on smel len dúfať v to, že jej city s niekedy k nemu zmenia. Tak veľa som pre ňu urobil, pomyslel si. Aj keď mu bolo smutno že už ide domov, bol taký unavený a nevedel sa dočkať kedy sa konečne poriadne vyspí. Preto zavrel oči, oprel sa a vnímal len hudbu. Vlak uháňal ďalej a jeho prenasledovala minulosť. Len v spomienkach...Pamätám si na to, že to bolo vtedy keď Michal oslavoval svoju osemnástku. Na hokeji sme sa spoznali vďaka Havošovi s Majom, dopovedal IntroMiňo a chytil sa za hlavu. Takto som si piatkový narodeninový večer vôbec nepredstavoval. Hlavne dúfam že bude čím skôr v poriadku, povedal Ježko. Gestom naznačil chalanom že už je dosť neskoro, žeby sa mali pobrať pomaličky domov.Pony sa zastavil pri Petrovi. Tak sa drž kámo, no a daj nám potom všetkým hneď vedieť ako je Markovi. Peter len prikývol hlavou a keď všetci odišli, sadol si na lavičku a zhlboka si vydýchol.Marcel Jahoda tam ostal s ním. Vieš, až teraz ma skutočne mrzí aký sme k sebe boli. Neboj sa, on bude v poriadku, odvetil sucho Peter. To sa už Jahoda vracal s kávou s automatu a podal jednu Petrovi. Ďakujem, odvetil Peter a usmial sa na neho. Bolo pol tretej ráno a obaja boli dostatočne unavený. V tej chvíli začal Petrovi vibrovať mobil. Číslo na displeji mu vôbec nič nehovorilo ale napriek tomu sa rozhodol zodvihnúť. Niekto ma otravuje, povedal a prešiel chodbou ku oknu na jej konci aby mal trochu súkromia. Zodvihol a veľmi ho prekvapilo, že sa mu ozval hlas mladej ženy. Bol mu akýsi povedomý no nebol si vôbec istý tým, kto to je. Prosím, kto je tam? Nevydržal a spýtal sa. V telefóne najprv zaprašťalo a potom sa žena na druhom konci linky konečne ozvala. Ak si to ty a ak vieš čo je s Markom, prosím ťa zanechaj mu tento odkaz. Na budúci piatok na našom starom mieste. Prosím dôjdi tam, potrebujem sa s tebou nutne porozprávať. Peter sa už, už chystal opätovne spýtať kto mu vlastne volá a že Marek je v nemocnici no žena stihla rýchlo zložiť. Záhadný telefonát Petra dostatočne prekvapil. Vôbec netušil čo si má o tom myslieť. Zamyslel sa a potom sa pozrel na Jahodu. Opretý hlavou o stenu podriemkaval. Keď vlak konečne dorazil do Mikulášskej stanice, Peter s úsmevom na tvári vystúpil. Bol pomerne rád že je už doma, len keby von nebola taká krutá zima. Navyše ho s toľkého chodenia po metropole východu značne boleli nohy. Pozrel sa na mobil, bolo presne pol tretej ráno. Žiadna Smska a ani zmeškaný hovor na displeji nežiarili a tak trochu sklamane sklopil mobil a vrátil ho do vrecka. Prehodil si ruksak cez plece a vybral sa zo stanice domov. Našťastie to mal ako tak blízko a tak moc po ceste nevymrzne. Keď konečne dorazil pred svoj dom, všade bola tma a dnu všetci spali. Potichučky vliezol do svojej izby a posadil sa na posteli. O polhodinu na to ležal konečne prezlečený a umytí na perine a počúval hudbu. Nedokázal zavrieť oči lebo vtedy ju videl. A keď ich mal otvorené, tak na ňu myslel. Po ďalšej prebdenej hodinke, po nekonečnom premýšľaní ho však únava dokázala poraziť. Konečne spal a len on sám vedel, či sa mu o nej aj nesníva ako mnohokrát predtým. Netrpel už ani tak láskou, no minulosti sa nemohol zbaviť tak, ako človek svojho vlastného tieňa...