The Game S02E01 Nová nádej

Stojím pred tebou, držím ťa za ruky a slnko kdesi v diaľke zapadá.Pozriem sa ti priamo do očí a vidím v nich teba. No keď sa ťa snažím objať, si ďalej než sa zdá. Prečo si len snom?Marek otvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Už to ani zďaleka nebol ten istý človek ako predtým. A neubehlo vôbec veľa času odvtedy, ako mohol svoju Dominiku skutočne zvierat v náručí a šepkať jej, alebo len tichúčko stáť a nehovoriť vôbec nič. Stále však obaja vedeli že bez toho druhého nemôžu žiť. Spolu to však bolo ťažšie. Spomienky tie ostali, život však šiel ďalej. Zostávalo tak málo času, než sa mal celý jeho doterajší život závratne zmeniť. Na to že bola ešte jar mladá, bolo vonku nezvyčajne teplo. Čakal, vyčkával na rozhodujúce chvíľky ktoré boli na dosah. Pred necelým týždňom sa konečne niekto odhodlal pobiť sa za neho. Niekto sa predsa ukázal byť skutočným priateľom. Hoc on sám v to neveril, absolútne nedúfal. Neveril tomu ani teraz, no predsa cítil istú iskierku nádeje. Prekonal ťažké chvíle depresie, no nepodľahol jej. Vedel, vedel že po búrke vychádza slnko. Ale stále tomu neveril, aj keď nádej zomiera ako posledná. Cítil sa však ako keby jemu už zomrela. Alebo snáď nie? Nádej je to jediné, čo ma ešte drží pri chuti žiť, odvetil pošepky Peter a hľadel na blikajúci monitor. Pozeral sa na fotografiu svojej lásky. Jeho malej Moniky. Od chvíľ, kedy ešte smelo dúfal v to že jeho nesmelé city môžu časom prerásť v niečo viac než len nostalgické, zúfalé výkriky do tmy, ubehlo už veľa času. Možno aj to, že navonok sa svojich citov vzdal, posilnilo ich vzájomné kamarátstvo. Neraz sa za ňou vybral do vzdialených Košíc, najme vtedy keď sa hral hokej, no aj najme keď mal dostatok chuti a hlavne peňazí, ísť sa odreagovať za kamarátmi, s iskierkou nádeje že ju stretne, porozpráva sa s ňou, pri tých najsmelejších snoch ju aj vyobjíma. Nepáčilo sa mu že sa niekedy dlhšie neozvala, no bol až moc hrdý na to, aby bol práve on tým kto jej napíše ako prvý. Marek dobre vedel čo Peter stále prežíva, no nedokázal mu už v tomto pomôcť. Všetko tak ostávalo len na Petrovi, len on sa musel zo svojou nešťastnou láskou vysporiadať. A hoci to všetko bolo pre neho čoraz ťažšie, nedokázal si predstaviť že by s ňou úplne stratil kontakt. Potreboval ju k svojmu, beztak nevábne všednému životu viac ako si myslel. No už potajme neplakal, aj keď príležitostí na to bolo ešte viac. Cítil sa taký sám, aj napriek tomu že mal vždy okolo seba kopec veselých ľudí. Mal kamarátov ale nie to čo najviac chcel, lásku. No bezhlavé zamilovanie sa ho už prešlo. Sedel doma vo svojej izbe za počítačom, konečne mal doma internet a neobmedzený prístup k veľa veciam po ktorých túžil. Boli aj peniaze, aspoň na čas sa vyriešili jeho finančné problémy. Prežil sedemnástku a prvé lásky, osemnástku a trpké sklamania, mal devätnásť, len pár mesiacov predtým ako mal zložiť skúšku dospelosti, čoraz viac obávanú maturitu. Za tak krátku dobu akú žil, sa v živote posunul podstatne vpred a veľmi sa zmenil. No niečo detské, tak nevinné v ňom stále pretrvávalo. Možno aj krehká skúška ohňom za nenaplnenú lásku. Viac nezúfal, veril a dúfal. Ale cítil sa aj tak sám.Marek sedel na nepohodlnej drevenej lavičke, uprostred budovy miestneho okresného súdu. Naproti neho stála jeho mama, pomerne mladá žena, no na tvári jej aj tak bolo vidno trpkosť zo zle prežitého posledného obdobia. Mala sto chutí ísť von a jednu si zapáliť. Bola mimoriadne nervózna, nechcela to však moc dávať najavo. Svojho syna milovala nadovšetko, no po všetkom čo sa stalo v neho stratila vieru. Nebol to už ani zďaleka ten odhodlaný a života plný chlapec ktorého vychovávala. Mal veľké umelecké nadanie, mal sny, no teraz z toho neostalo nič. Veľmi schudol, málo rozprával a nič, vôbec nič ho netešilo. Uvedomovala si že za to môže jeho trpkosť v srdci, jeho bolesť ktorú s ním teraz niesla aj ona. Zostávalo už len tak málo a konečne bude po všetkom. Čakali na rozhodujúci verdikt. Erikova mama sa nakoniec ukázala ako rozumná žena, no rozhodnutie prokuratúry bolo neúprosné. Svedectvá boli na oboch stranách, no až moc diametrálne odlišné. Hlas proti hlasu, nerozhodné, nekonečné trápenie. Zmier, hoci s ním nakoniec súhlasili obe strany už nepripadal v úvahu. O všetkom mal rozhodnúť zákon. Ale v tomto štáte to bolo proste ťažké, najme pre takých ľudí ako boli oni. Život je skrátka neľútostný boj, nikdy neustúpi pred ničím. Ako slepý sudca čo sa kúpe v bezpráví...Peter sedel v obľúbenom Pube, úplne sám a prezeral si fotky čo mal v mobile. Boli z hokeja, zo sezóny ktorá nebola pre Mikuláš práve vydarená, no hokej miloval a teraz keď sa nehral mu veľmi chýbal. Posúval obrázok po obrázku a nevedel sa dočkať jesene, kedy to všetko znova vypukne. A v kútiku duše dúfal, že nasledujúca sezóna už bude konečne dobrá a on bude mať z hokeji viac radosti ako doteraz. Odrazu však narazil na fotku, kde mal na sebe dres a vianočnú čiapku ako Mikuláš. Bolo to práve šiesteho decembra, zápas s Košicami doma. Nakoniec vtedy prehrali, no to nebolo to, čo mu pri pohľade na fotku napadlo. Bol na nej odfotený spoločne s Monikou. Obaja vyzerali taký šťastný, usmievali sa a mali radosť z hokeja aj s toho, že sú konečne znova spolu. Keby bolo takých chvíľ viac. Sklopil mobil, položil ho na stôl pred seba a napil sa piva. Pivko, ten nápoj jednoducho zbožňoval. Čo však nebolo zvykom, vôbec nemal teraz chuť dopiť ho celý. Mal chuť odtiaľ odísť, pri pohľade na ostatných ľudí, ktorý vyzerali ako keby im šťastie dennodenne padalo priamo z oblohy do náručia. Napriek tomu toto bolo miesto kde sa mu najlepšie premýšľalo. Keď bol sám zo svojimi myšlienkami a hudba hrala pomaly ďalej. Oprel sa na stoličke a privrel oči. A spomienky sa znovu začali vynárať.Sú sladké a predsa také trpké. A zas naopak, pomyslel si Marek, ktorý akurát prichádzal k ich obľúbenému stolu. Prisadol si, no nechal kamaráta premýšľať ďalej. Nadýchol sa a tiež sa oprel na stoličke. Jukebox hral jednu z ich obľúbených skladieb a obaja mladý muži mali čas na nerušené premýšľanie. Spomínaš si? Spýtal sa Peter a pozrel sa na Marka. Potom sa natiahol pre pohár a konečne sa napil piva...Bolo začínajúce leto, vzduch bol horúci a smrdel spáleninou blízkej železničnej trate. Rampy začali blikať a sklopili sa dolu, blížil sa vlak. Zo stromu na kopčeku ktorý sa výšil nad koľajnicami dopadla z buchotom na zem prehnitá hruška a na múriku ktorý bol obďaleč si pohodlne hupol mladý Peter. Na hlave mal šiltovku, sklíčka okuliarov mierne zarosené, v začervenaných očiach slzičky. Dvihol hlavu a pozrel sa na Mareka, nemo stojaceho pred ním. V tej chvíli sa mu zachvela brada, sklonil hlavu a silno sa rozplakal. Cítil zlosť voči sebe a nechával sa unášať beznádejnosťou situácie v ktorej sa ocitol. Spomienky na to dievča ho držali hrozne dlho. Aká bola krásna prax s ňou, ako si vždy dobre rozumeli. Aká bol k nemu milá, ako sa s ňou cítil fajn a ona s ním tiež. Nenaplnená láska, áno na tú bol on expert. Ak existovalo šťastie, jeho obchádzalo míľovými krokmi. Nákladný vlak z hrmotom prehučal okolo toho miesta. Marek ho pozorne sledoval a keď vlak zmizol za kopcom, znovu sklonil zrak a pozeral sa na zničeného kamaráta. V tejto chvíľi si uvedomil že aj Peter má city. Chápal ho, aj on niečo podobné prežíval. Obaja sa cítili príšerne, no ani vo sne by ich nenapadlo že toto všetko je len začiatok ich veľmi dlhého príbehu.Dominika vyšla na verandu domu kde bývala. Slnko zapadalo za obzor, ona sa na tú krásu pozerala a chúlila sa v mikine pred zimou. Jej malý súrodenci konečne zaspali, kamarátky a mama dali aspoň na chvíľu pokoj a tak konečne mala čas len pre samú seba. Už takmer dva mesiace nepočula o Markovi vôbec nič. Neozval sa, rovnako ako sa ona neozvala jemu. Snažila sa nemyslieť na to, no vedela, že tým že sa rozhodla ho nechať spravila veľkú chybu. Chýbal jej, stále na neho myslela. Chcela byť s ním, aspoň ako kamarátka. No ponúkať niekomu kto zomiera smädom kúsok chleba, nie je dobrý nápad. Bola však mladá a silná. Vedela že láska si ju ešte nájde, vedela zabúdať aj na sklamania. No predsa tam stále niečo bolo. Bol iný ako ostatný. Bola to však len minulosť, no a ostávalo sa len rozhodnúť. Čas ukáže čo bude ďalej. Na svojho Majka však nikdy nezabudne. Aj napriek tomu čo v ten piatok videla, napriek tomu ako ju sklamal. No musela žiť ďalej...Ako sa volala? Spýtal sa Marek a v ruke zvieral pohár chladenej kofoly.Kto? Prekvapene sa spýtal mierne zasnený Peter.To čo dievča, do ktorého si bol kedysi tak ťažko zaľúbený a napokon to tak zle skončilo, ved vieš, dodal Marek.Peter sa napil piva a následne odvetil. To aby som si oživil pamäť. Marek sa zasmial. To patrí minulosti, pokračoval Peter. Navyše si ju vtedy po škole videl s volakým chudákom a to je už dosť.No ale trápil si sa preto dosť, namietal Marek.To bolo iné, dosť. Radšej si zapálme, odvetil Peter a ponúkol jednu cigaretu Markovi.Radšej nie, trochu neskôr veď fajčíme ako Ružomberok, prehodil Marek.Ľúbiť môžeš miliónkrát ale skutočne milovať len raz, odvetil Peter. Marek si predsa len zobral cigaretu, zapálil si a v duchu si pomyslel že to vôbec nebolo iné. Peter mal len proste smolu že sa vždy vedel neskutočne moc zamilovať do nesprávneho dievčaťa. Vedel že Monika je nesprávna voľba. A možno to vedel aj Peter, hoci si to stále nedokázal pripustiť