The Game S02E02 Mesačný svit

Marek bol starší, navyše bola jar a v takomto teple sa nikomu nechcelo naháňať sa po sídlisku za loptičkou. No a niektorý nemal práve najlepší pocit s toho, aby s nimi Marek chodil von. Odkedy sa stala tá nešťastná vec, aj niektorý jeho kamaráti z ihriska sa na neho pozeral úplne inak. A to ho trápilo najviac. Ako sa ľudia, aj blízky ľudia na neho teraz pozerali. Stačí tak málo a človek príde o všetko. Zmenil sa mu život, zmenil sa aj Markov pohľad.Krátke lásky, sú tie najdlhšie, nikto nikdy pred nimi neušiel...Marek sa len pousmial nad slovami skladby ktorá práve hrala v Pube. Potiahol si z cigarety, vyfúkol dym a poobzeral sa po okolí. No to je deň, prehodil sucho a udusil cigaretu.Sucho v ústach zapil vychladeným pivom a odgrgol si. Oprel sa na stoličke a na tvári sa mu zračil spokojný úsmev, napriek tomu že sa dnes poriadne nudil vychutnával si relax. Kde inde by sa lepšie zrelaxoval ako tu. Aspoň že mal nejaké peniaze, asi by sa zbláznil keby už nemal nič. No a zas by ho prenasledoval jeho strašiak ktorým bola nuda. Nechcelo sa mu nič, ani ísť domov. Nič sa nemenilo. Snažil sa zabudnúť na Dominiku, už nikto mu ju nevráti naspäť. No ani spomienky mu nikto nevezme, aj keď si tak veľmi prial zabudnúť. Celá tá bolesť čo vo vnútri nosil bola omnoho mocnejšia než on sám.Neďaleko železničnej stanice sa do tmy výšil starý, železničný most. Po prehdrzavenom zábradlí sa zviezlo po chrbte mladé dievča. Nepocítila bolesť pri dopade na chladnú zem, bola to celkom iná bolesť ktorá ju ťažila. Prišla o jediné prečo sa jej oplatilo žiť. O človeka, o jedinú osobu pre ktorú sa oplatilo žiť. Aj keď jej najlepšia kamarátka nebola najlepším človekom, pre ňu znamenala úplne všetko. Lebo ľudí máme radi preto aký sú, nie akých ich chceme mať my. Bez nej ale už nič nemalo zmysel. Ostala úplne sama, stratená v tme. Úplne sama, tíško kľačať na tom prekliatom moste.Naozaj je dobrý? Nie je to len trest od boha, za moje vlastné chyby v mladosti? Prečo sa to všetko muselo stať? Kládla si vo vlastnom vnútri otázky Markova mama. Zničená ležala na posteli, po spadnutých lícach jej stekali horkasté slzy. Nemohla to všetko stráviť. V živote prežila veľa ťažkostí, no toto prekonávalo aj tie najhoršie sny. Mala sto chutí na všetko sa vykašlať, proste len tak zmiznúť a na inom mieste začať úplne nový život. No vedela že realita je iná, neúprosná. Nikto nezmení svoj osud nech sa snaží akokoľvek. Môžeme si len vyberať z viacerých variant, nie však ho tvoriť podľa seba. Stratila milovanú matku, teraz mala prísť o svojho rovnako milovaného syna? Kto jej potom ostane? Veď ten chlapec sa úplne zmenil. A ona sama, v ťažkej depresii, netušila kde má vlastne hľadať pravdu. Ak existovala.Na úplne inom mieste, v inom čase a za iných okolností, sedela na lavičke, obďaleč svojej bytovky Monika. Stmievalo sa a ona premýšľala čo bude večer robiť. Kamaráti ju volali von, do mesta trochu sa zabaviť. A ona im proste nedokázala odmietnuť. Rovnako však nedokázala povedať nie, jedinej osobe ktorá sa k nej správala inak. Svojmu Pavúčikovi, ako s obľubou prezývala Petra, jedinému ktorý v nej dokázal prebudiť to čo mnohým dnešným ľudom chýba. Nádej. Veriť tomu že všetko môže byť inak. Bol to ten, ktorý jej ukázal že na tomto svete ešte stále sú aj dobrý ľudia. Držala v ruke mobil, na ktorom mala otvorené okno správ. No nakoniec ho znovu sklopila. Neodoslala rozpísanú smsku a možno to bola najväčšia chyba v jej doterajšom živote. No vedela že keď pôjde večer von, vedela že zabudne. A možno to vôbec nechcela, no keď zapadne slnko získa náskok ku šťastiu. Aspoň na chvíľu nebude myslieť na zlé veci.Cítim sa bezpečne, keď slnko zapadá, cítim sa tak dobre, keď nikto nevidí moju tvár. Keď nepočujem zlovoľné hlasy a nemyslím na všadeprítomnú temnotu. Keď zapadne slnko, stále som sám. V ruke zvieram pokušenie od samotného diabla, premýšľam ako s tým naložím. Robím chybu za chybou, nemám však na výber. Marek odhodil poloprázdnu fľašku vína a tresol ju priamo do tečúcej rieky, na ktorej sa zrkadlil tajomný mesačný svit. Vstal a kráčal ďalej. Za čím? To vôbec netušil...