The Game S02E03 Útek pred sebou

Tak sa ta pýtam ešte raz, prečo si to urobil? Zvýšil hlas na Mareka Erikov bratranec.Marek sedel na lavičke priamo oproti nemu a prekvapene na neho civel. O čom to hovoríš? Spýtal sa.Ty debil, vykríkol Erikov bratranec a s celej sily vrazil päsťou Markovi priamo do ľavého oka. Ten sa nestihol ani nadýchnuť a nasledoval ďalší úder. Marek sa nevedel ani zorientovať, keď prišiel tretí úder a zletel z lavičky dole na zem.Čo je ty magor, bojíš sa ma? Kričal na neho ten grázel. Marek vôbec nič nevidel a v ušiach mu dunelo. S celej sily sa oprel o ľavú ruku a keď bol znovu na nohách, rozutekal sa preč. Bola to jediná možnosť. Vôbec nevidel kam uteká, hlavne že sa dostal preč od besnenia toho zvieraťa. Udieral nepredvídateľne, veľmi rýchlo a tvrdo. Marek ostal zaskočený, preto sa mu teraz nemohol postaviť. Z nosa mu tiekol tenký prúdik krvi, mal však veľký strach o oko, ktoré teraz nedokázal od pálčivej bolesti ani otvoriť. Stále si ho pridržiaval a išiel iba vpred. Hoci sa mohol skryť doma, mal strach tam ísť. Veď čo by si o ňom pomysleli, že je nejaký bitkár alebo čo. A to Marek vôbec nechcel.Moniku boleli nohy. Celý dnešný večer strávila na parkete, navyše niečo aj vypila, no a ona striktne nikdy nepila. Dnes to ale bolo iné, cítila sa konečne fajn a na Petra vôbec nemyslela. Práve naopak, bola rada že konečne nemusí počúvať stále rovnaké reči. Sadla si za stôl a prisunula k sebe pohár s Pepsi Colou. Schuti sa napila cez slamku a očami sledovala tanečný parket. Zaujímalo by ju kde je Palo, ten milý chalan s ktorým teraz trávila tak veľa času. Šmoli, ako ho prezývali, sa jej javil úplne bohový. No a o chvíľu ho aj zbadala ako sa k nej blíži s ďalšími pohárikmi citrusu a širokým úsmevom na tvári.Peter sedel v izbe úplne sám. Do tmy blikal žiariaci monitor, on sa však opieral o stenu a v ruke držal darček od Moniky. Bol to taký roztomilý plyšový medveď, vždy mu zdvihol náladu keď si ho zobral. Možno by sa mu niekto smial, no on sám najlepšie vedel čo to pre neho znamená. Ako moc cíti pri sebe Moniku. Ako moc mu chýba. Načiahol sa pre mobil, nastavil si budíky na ráno a sklamane ho zas položil na stoličku vedľa postele. Ani mu len neprezvonila. A on tak moc na ňu myslel...Marek sa pozrel na nemocničnú posteľ. Konečne tu bol deň D, konečne mohol ísť domov. Pobalil si veci, zobral si lieky a nostalgicky si prezrel nemocničnú izbu. Vraví sa že keď človek strávi veľa času na jednom mieste, tak sa tým miestom nakoniec sám stane. A on bol presne ten prípad. Nerád niečo opúšťal, nechával tak.Ak sa mal pozrieť smerom do minulosti, najsilnejšie to prežil keď odchádzal zo školskej praxe. Tak moc mu chýbal ten obchod, ten jeho bežný život, spolužiačky, všetko okolo toho bolo maximálne dojímavé. Rovnako tak keď odchádzal z Plzne od strýka, kde prežil krásne dva mesiace, keď tam pracovali spoločne s Petrom. Do toho mesta by sa rád ešte vrátil, len škoda že tam strýko už nebýval. Vedel že sa tam už nevráti, mal taký pocit že to všetko patrí minulosti. Zabuchol za sebou dvere od izby a konečne sa mohol vybrať domov. Moc sa tešil na čerstvý vzduch a bol zvedavý či sa niečo vonku zmenilo.Keď konečne vyšiel von, zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu. Po tak dlhej dobe strávenej na nemocničnej izbe, precítil aj ten jedinký nádych neskutočne intenzívne. Bol to taký fajn pocit. Nevedel sa dočkať domov.Domov? To fakt nemusíš, povedala Monika no Šmoli aj tak nástojil na svojom. Nakoniec ju predsa odviezol domov na aute, nemusela tak na boľavých nohách kráčať taký kus cesty až z mesta.Pred vchodom sa obaja zastavili a len tak nemo na seba chvíľu pozerali. Monika sa nakoniec usmiala a objala kamaráta. Ďakujem.Šmoli sa zoširoka usmial ale jeho úsmev sa o moment zmenil na prekvapený výraz. Za čo mi ďakuješ? Opýtal sa jej.Za skutočne krásny večer. Bez teba by som bola stratená, ďakujem.Šmoli neváhal a pevne ju objal. Monika sa zamyslela, v myšlienkach na moment zablúdila aj k Petrovi, no rýchlo to zo seba striasla a pohotovo vtisla Paľovi pusu na líce.Trhlo ním a pozrel sa jej priamo do očí. Možno budem hlupák, odvetil a nechal Moniku premýšľať. Rozbehol sa preč, rýchlo vbehol do auta a na zarosené sklo čosi prstom napísal. Potom pristavil auto až pred jej vchod a zablikal svetlami. Monika sa zahanbene usmiala. Pochopila čo jej chcel Šmoli povedať. Potom ešte zakrúžil okolo, zatrúbil a zasnene sa na ňu pozrel. Poslala mu malú pusu na rozlúčku a stratila sa vo vchode.Šmoli dupol na plyn a jednu ruku si položil na koleno. Pocítil ako mu srdce začalo búchať ešte viac. Nemal pochýb, do Moniky sa zamiloval.Bol už večer, Marek bol konečne doma a sedel na posteli. Pootvoril si vetračku na okne a zhlboka dýchal. S peňaženky vytiahol malú fotku na ktorej bola Dominika a silno zovrel päsť aj s ňou. Je čas začať znovu, pomyslel si. Odrazu mu začal vibrovať mobil. Zamyslene sa naň pozrel a zbadal že mu volá Ježko. Čo ten môže chcieť? Zašomral si popod nos a zodvihol mu.Na inom mieste, ticho v tme postával Peter. V ruke držal cigaretu a zamyslene sa pozeral pred seba. Neďaleko práve prechádzal vlak, až sem bolo počuť ten hluk. Peter mal zmiešané pocity. Očakával príchod niekoho, o kom nemal najmenších predstáv o koho môže ísť. Záhadná osoba ktorá je možno kľúčom k všetkému. Kľúčom k tomu, čo sa Markovi tej prekliatej noci stalo. Meškala a on mal sto chutí to vzdať. Už, už sa chystal k tomu že odtiaľ odíde, keď zbadal kohosi v bielej bunde a oranžovej kapucni ako sa k nemu blíži. Tá osoba bola dosť malá, musela to byť žena. Peter namáhal svoj zrak v tme aby na blížiaceho pocestného lepšie videl, no už nemusel. Zvolala na neho.Peter Pavlányi? Zvolala svojím tenkým hláskom.Á áno, vykoktal zo seba.Tak potom som tu dobre, odvetila a blížila sa k nemu.Monika bola už doma. Bolo už neskoro no jej sa ešte nechcelo spať a tak si sadla za počítač a prihlásila sa na Skype. Peter tam už nebol. No zato tam blikala správa, vzkaz ktorý jej zanechal.Nebol to však Peter prečo znervóznela. Bol to Palo, jej kamarát s ktorým sa v poslednej dobe až moc zblížili. Dnes vďaka nemu konečne prežila super večer, konečne sa cítila voľná a konečne...bála sa na to čo i len pomyslieť. Predsa len, všetko sa to na ňu zbehlo až príliš rýchlo. No srdce sa jej rozbúchalo keď na neho pomyslela. Vedela že ak bude mať ešte niekedy niekoho rada, tak to bude práve Šmoli.Šmoli, ako roztomilo to znelo. Bol tu však Peter a správa ktorú jej napísal.Ahoj, tak som to ja kto ti prvý píše. Dlho sme sa nevideli a tak som premýšľal, čo tak s tebou asi je. Už mi chýbaš. Počkám na teba, ozvi sa. Monika sa usmiala. Aj Peter jej chýbal, vážne moc. V poslednej dobe sa od seba akosi vzdialili, už si ani tak nepísali ako kedysi. A ju to trápilo. Mala ho rada a nie len tak hocijako. Ale proste to nešlo. Nadýchla sa a napísala mu. Zajtra tu na teba počkám. Vypla počítač a ľahla si do postele. A pritom neprestávala myslieť na Šmoliho. Zaľúbila sa.Marek priam vybehol pred budovu okresného súdu. Zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu, neudržal emócie na špagáte a prudko zodvihol ruky nad hlavu. Osem mesiacov trápenia sa skončilo. Pozrel sa na mamu, v kútiku oka mu vybehla slzička šťastia. Vedľa nej stála právnička a potriasla si s ňou rukou. Marek sa na ňu pozrel a usmial sa. Ďakujem, odvetil pošepky a zodvihol pritom palec. Právnička sa na neho rovnako usmiala a gesto mu podarene opätovala.Konečne, pomyslel si Marek a zatvoril oči...Peter rýchlo kráčal domov. Výraz v tvári sťa kameň, myšlienky mu nedávali ani dýchať. Nikdy by neuveril slovám, ktoré mu ešte pred malou chvíľou povedala Dominika, Markova bývalá. Nemohol uveriť tomu čo od nej práve počul. Kráčal ako chodiaca skala, jeho pohľad na svet bol úplne vymenený. A bál sa. Bál sa až sa Markovi bude musieť znovu pozrieť do očí.