The Game S02E04 Yesterday

V poslednej dobe si zvykol často chodievať posedieť na pivo. Častejšie než kedykoľvek predtým, termín maturít sa blížil čoraz viac a tak bolo treba nervozitu chodiť schladiť ešte viac. Ujo Žralok bol navyše tým najlepším parťákom na takéto posedenia, akého si Peter len mohol priať. Jeho uvoľnený prístup a zdravý pohľad na vec, to všetko Petrovi zlepšovalo náladu. Najme po predošlých udalostiach, potom všetkom ako sa to vyhrotilo vo vzťahoch s Monikou. Milan bol ale iný. Dievčatá na neho leteli, on to však pociťoval inak, myslel si že žiadna „normálna“ by ho aj tak nechcela. Z istého uhlu pohľadu mal pravdu, Peter to však bral inak. Proste nechápal čo na ňom všetky videli, zato že mal nagélované vlasy a modré oči z neho predsa nemuseli byť paf. A možno mal predsa niečo viac ako Peter, odvahu. Odvahu, o ktorej si Peter myslel že je to len obyčajné „vtieranie sa“, niečo čo bolo pod jeho úroveň. Žralokovi to však vychádzalo, aj keď si sám prial aby to bolo inak. Najlepšie bolo keď boli na pivku len oni dvaja, neznášal keď si doviedol nejaké dievča a videl ako sa jeho kamarát snaží hrať na ňu formu. Ako sa očividne pretvaruje a tie sliepky mu na to vždy naletia. Toto nemohol pochopiť. Proste nemohol...Bolo sychravé ráno. Marek ležal na posteli, vedľa neho bzučal zvuk zapnutého počítača, na ktorom bol spustený textový program. Jednu ruku mal položenú na klávesnici, druhú nechával len tak voľne pohupovať v priestore. Odrazu nadvihol ukazovák a zamyslel sa. No jasné!Natiahol sa ku klávesnici a začal písať. Písanie, to bolo jeho. Pri žiadnej inej aktivite sa tak nedokázal uvolniť. Mohol úplne vypnúť, tak že nevnímal svet vôkol seba, jedine svet vlastnej fantázie. Svet, ktorý sám tvoril, svet v ktorom sa cítil perfektne. Aspoň na chvíľu.Nestihol dopísať ani vetu, keď ho odrazu vyrušil zvuk vibrujúceho mobilu. Zodvihol ho a našiel si Smsku od Petra. Jeho návrh sa mu pozdával. Nemal na pláne sa večer len tak niekde zabaviť, za lubom mal niečo celkom odlišné. To, čo by Marekovi v tejto chvíli padlo vhod. Aj keď len prednedávnom opustil nemocnicu, súhlasil, a tešil sa na večer. Vonku zavládla všade presahujúca tma. Na zhrdzavenú konštrukciu starého, železničného mostu dopadali chladné dažďové kvapky. A ticho narúšal plač mladého dievčaťa. Na druhej strane mosta sa holými rukami, ktoré sa mu triasli od zimy, opieral mladý muž. Spod tmavej kapucne vykúkala smutná tvár, nevnímajúca realitu vôkol seba. Bol presvedčený o tom, že „mať sa dobre“, to je pre neho len vzdialený sen. Už neveril. Neveril nikomu. A najviac neveril samému sebe. Predsa len ho niečo vrátilo naspäť do reality. Bol to jej plač, tlmený lejakom ale prichádzajúci odkiaľsi zblízka. Otvoril oči a obzrel sa. Namáhal zrak v tme. A potom ju konečne uvidel. Dočerta, odvetil, buchol päsťami do zábradlia a vybral sa k nej. Už nebol sám...Mamá, kúúp mi teleskop. Mamá, kúp mi žeravý smrad. Mamá....Preboha, pomyslela si mladá brigádnička a pokrútila hlavou. Zároveň sa ale pousmiala. Tí chalani jej prišli podarený. Peter a Marek mali občas také chvíľky, ktoré nedokázali dobre pochopiť ani oni dvaja. Snáď to bolo len uvoľňovanie prebytočnej energie, akési šírenie bláznivej nálady, aby obaja pocítili to čo im chýbalo. Veselosť. No kriste, my sme blbciiii, zvolal Peter a hlasno sa rozosmial. Marek sa neudržal a začal sa tiež smiať. Ako vám je veselo, zvolalo odrazu to dievča, ktoré bolo s nimi tiež na brigáde v miestnom, bielo-červenom hypermarkete. Marek sa na ňu zahanbene pozrel a pokrútil hlavou. No á, aspoň je sranda, zvolal Peter a potľapkal Marka po chrbte. Ale čo je veľa, to je veľa. Niekedy sme naozaj ako blázni, pomyslel si Marek. Vyčítať to Petrovi ale nemohol, obaja boli iniciátormi týchto „bláznovstiev“. Veď sranda musela byť, pomyslel si naopak Peter a zamračil sa na Marka. Niečo mu na tom všetkom smrdelo. Marek sa až moc rád obšmietal okolo mladých dievčat, ako keby zabúdal na to, že niekoho už má. No rovnako ho to neprekvapovalo, odkedy sa dozvedel o ňom celú pravdu, už nebol jeho pohľad na neho rovnaký. Dominika mu otvorila oči, rovnako tak, ako ich kedysi zatemnila Markovi. Asi zabudol na to, že nie je tomu tak dávno, čo sa vyhrabal s problémov. A zabúdal na to, ako sa Peter stále cítil kvôli Monike. Marek sa už v tej chvíľi naplno venoval tej mladej. A ona, hlúpa, mu všetko verila. Schmatla ho pod pazuchu a už ich nebolo. Peter ostal úplne sám, zhlboka vzdychol a pozrel sa na nevyloženú paletu s nápojmi. Pokrútil hlavou a radšej si vybral z poličky časopis s pikantnou tématikou a nadšene si v ňom listoval...Marek oklepal zo seba zachytené dažďové kvapky a zohol sa k roztrasenému dievčaťu. Ignorovala jeho prítomnosť, čupila sa a klepala od zimy. Čo ti je? Spýtal sa jej nesmelo, no na odpoveď čakal márne. Haló! Zvýšil na ňu hlas, no ona vôbec nereagovala.Dočerta, zahundral a rukou jej prešiel po zmoknutých, dlhých blond vlasoch. Dočerta, odvetil znova keď zbadal jej tvár. Mierne ustúpil a pocítil nepríjemný pocit. Neveril svojim očiam. Veď ja ju poznám! Preblesklo mu hlavou. Znovu sa k nej zohol a rukou jej jemne podvihol bradu. Pozrela sa mu priamo do očí, slzy jej stekali po lícach dolu. Ahoj. Čo sa ti stalo? Opýtal sa jej znovu. Nechaj ma tak, odvrkla a odstrčila ho od seba. Naštvane pokrútil hlavou, necitlivo ju schmatol za ruku a pevne objal. Ostala jeho reakciou poriadne zaskočená, no nebránila sa. Jeho dotyk bol tak mocný, tak hrejivý. A ona sa cítila tak príjemne. Kto si? Spýtala sa roztraseným hlasom pošepky.Priateľ, odvetil chladne a zatvoril oči.Cherry, barry, méry... tralalá.... Nebol to len spev spitých mladíkov, ale aj hlasne pustená hudba a dupot z tancovania, ktorý sa rozliehal po okolí. Vonku bola tma a zima, opustené školské ihrisko však žilo naplno. Peter s Marekom si kúpili fľašku, cigarety a spoločne s ďalšími kamarátmi, medzi ktorými bol aj Ujo Milan s bývalou spolužiačkou „Cickaňa“, sa dobre zabávali na tomto mieste, kde nebolo ani dušičky. Presne takýto „relax“ potreboval Marek na večer. Aspoň na moment sa vypnúť, aspoň na chvíľu zabudnúť. Na moment si sadol, zobral si do ruky fľašu a napil sa z nej. Zamyslel sa a pozrel sa na dobre baviacich sa kamošov. Vytiahol mobil z vrecka a pozrel sa na fotku človeka, ktorého mal na tomto svete najradšej. Chýbala mu, hrozne. No vedel že čoskoro sa všetko závratne zmení. To čo zažil včera, to všetko znovu pokazí. Znovu sa napil a utrel si ústa. Pridal sa ku kamarátom aby aspoň na chvíľu nemyslel na to zlé...Mikulááááš! Poloprázdnym námestím sa niesla polovica hokejového fanklubu, spievali oslavné chorály a hľadali miesto, kde by sa zložili na jedno pivo a možno aj dva. Práve sa vrátili z výjazdu, vyhrali v Kežmarku, čo nebol zas tak veľký úspech ale potešilo to, najme keď výjazd dopadol tak dobre. Na čele celej pripitej skupinky trónil Pacho Svinčák, niekde uprostred bol aj Peter s Marekom. Práve Marek si zo seba dával dole dres a podal ho Petrovi. Ten ho zabalil do batoha. Tak čo ideme?Spýtal sa ho následne na to.Domov už poďme, nie je mi dobre, odvetil Marek.Nakoniec súhlasil aj Peter a Marek ho odprevadil aspoň ku jeho ulici. Potom sa rozlúčili a Marek sa rýchlo ponáhľal naspäť do mesta. Nie ani tak na pivo, ale za jedným dievčaťom z fanklubu. Už mu prezváňala a Marek sa na ňu tešil. A potom odrazu prišla správa od jeho priateľky. Marek pokrútil hlavou a sebecky vypol mobil...Ďakujem, odvetilo to smutné dievča a prv než sa rozbehla domov, stihla Markovi vtisnúť jednu sladkú pusu na líce.Len sa nemo za ňou obzeral, usmieval sa a vôbec mu nevadilo že je premoknutý skrz, naskrz.Ako sa voláš? Skríkol za ňou. Otočila sa a nadšene zvolala. To som ti chcela povedať až zajtra, ale dobre, som Viki. Potom už zmizla vo vchode potemnelej bytovky a Marek sa s rukami vo vreckách pobral pomaly preč. Viktória, premýšľal pošepky. Toto stretnutie nebola náhoda. Ježko si s ňou písal, no dopadlo to neslávne. A teraz ju Marek stretol, videli sa len chvíľu a už ju nemohol dostať z hlavy. Kráčal pomaly ďalej, husté mraky nad ním sa trhali a za nimi poblikávali hviezdičky. Marek bol Petra odprevadiť domov. Teraz kráčal sám domov, na oblohe nad ním v ďialke svietilo zopár hviezd. Ruky si šúchal o telo, aby mu nebola zima a mierne ho tackalo. Napriek tomu všetkému sa cítil konečne fajn. Súdny spor nakoniec vyhrali, záznam sa vymazal a všetko to trápenie sa skončilo. Dominika, ach Dominika, neprestával na ňu myslieť no to bola už len minulosť. Nechcel o nej ani počuť, aj tak by mu to len pripomínalo zlé časy. A každopádne, odvtedy už uplynuli dlhé tri roky, spoznal iné dievča, svoju Viki ktorú nadovšetko miloval. Všetko sa vyvíjalo tak dobre. Ani Peter sa už tak moc netrápil pre Moniku, aj keď to všetko dopadlo ako dopadlo. Dokonca si porozumeli zo Šmolim, len prednedávnom bol v Košiciach a boli spolu von. Všetko teda bolo Ok. Všetko ako malo byť. A predsa nie. Predsa sa malo niečo závažne len stať. Marek sa pozrel na hodinky. To už bolo včera? Pomyslel si. Bolo niečo po polnoci, ulice boli prázdne. Marek zodvihol ruky nad hlavu, začal tlieskať a hlasne spievať. Vynárali sa mu spomienky no on sa len usmieval. Už nikdy nedopustí aby znovu robil tie isté chyby. Usmial sa a spieval ďalej.Yesterday, all my troubles is so far away...