The Game S02E05 Je čas začať

Tragicky zahynula a Viki ostala na tomto svete úplne sama, bez porozumenia, bez blízkeho človeka. Až dokým nestretla Marka Dunasa. Ten chlapec jej dokonale zmenil život. Po dlhej dobe stretla niekoho, kto jej vracal chuť a šťastie. Niekoho, kto ju mal skutočne rád. Aspoň v to verila...Všetko sa však náhle zmenilo. Marek už nebol v jej očiach taký skvelý ako predtým. Čoraz menej mu dôverovala, čoraz viac sa jeden druhému vzdialili. A to ju trápilo najviac. Už nikdy nechcela ostať sama. A teraz keď v ruke držala tú vec, tak znovu uverila tomu, že sama už nikdy nebude...Marek sedel v Pube. Pozrel sa na hodinky a nervózne poklopkal prstami o barový pult. Napil sa trochu rumu, mierne ním striaslo a znovu skontroloval čas. Je čas, pomyslel si a pozrel sa na dvere. Tie sa odrazu otvorili a dnu vošiel chlapík v čiernom kabáte s koženou aktovkou a zo sexi čiernovláskou, ktorá mu robila spoločnosť. Marek sa postavil a podišiel k nim. Na privítanie stačilo gesto v podobe prikývnutia si a potom si sadli ku stolu. Marek si ich oboch premeral a snažil sa zo seba striasť nervozitu. Z toho chlapa mal zlý pocit. Pôsobil na neho ako veľké zviera. A keď si konečne dal dole tie slnečné okuliare, zbadal Marek jeho chladný pohľad. Cez líce sa mu tiahla stará jazva, zranenie z mladosti. V prvom rade, rád ta spoznávam, odvetil rovnako chladným hlasom. Po druhé, piješ vodku? Ahoj, nevieš kde je Marek? Znovu mi nedvíha telefón...Peter si prečítal správu od Viki, ktorá mu blikala na Icq. Jedným okom sa pozrel na hodiny a potom zamyslene preniesol svoj zrak na obrazovku monitora. Netuším, asi je ešte v práci, dodal a odoslal správu. Skutočne nemal poňatia kde sa ten Marek môže teraz nachádzať. Nebolo to tak dávno, čo si vyriešil posledné problémy a konečne si našiel stálu prácu. Robil v tom istom hypermarkete, kde ešte pred časom spoločne brigádovali. Spomínal na to rád, no začal u Marka pozorovať akési zmeny. Ako keby to bol iný človek. Nezdalo sa mu jeho zvláštne správanie. Pravda však bola niekde inde. Od toho osudného večera, keď sa Peter odhodlal k tomu aby sa stretol s Dominikou, ako sa neskôr dozvedel, šlo o Markove bývalé dievča, potom ako mu povedala tie veci začal byť na pochybách. Markovi sa však polepšilo zdravie, našiel si prácu a aj na tých brigádach vyzeralo všetko OK. Úplne neprikladal význam tomu čo mu Dominika povedala, nechcel tomu veriť a trávenie času s Markom, ho o tom presviedčalo. Až dokým u neho nezačal pozorovať tie zmeny. Ako keby viedol ešte jeden život, ako keby mu niečo tajil. A teraz sa zdalo že nebol jediný, kto si toho všimol. Pozrel sa na monitor a uvidel že je Viki ešte online. Rozhodol sa jej napísať. Marek ti v poslednej dobe nedvíha telefón? Alebo prečo sa ma na to pýtaš?Odoslal správu a zamyslel sa. Uviedol PC do úsporného režimu, prehodil cez seba bundu a vybral sa von. Už, už bol pri bráničke keď sa musel pozastaviť. Zo širokým úsmevom pokrútil hlavou a zistil, že si zabudol kľúče vo dverách. Tentokrát zamkol, zobral si kľúče a zasmial sa na tom.Dominika kráčala domov zo školy. Sedem hodín strávených v tom ústave, čo sa nazýval gymnázium, jej poriadne otrávil deň. Navyše ešte mala celú hodinu dovtedy, kým jej pôjde autobus. Zbadala žltý bufet stojaci hneď naproti gymnázia a rozhodla sa že si tam skočí kúpiť niečo na pitie. Mala sucho v krku a neustále sa jej chcelo kašlať. Hádam nebudem chorá, pomyslela si. No posledné dni trávila túlaním sa po vonku, niekedy prichádzala domov aj nad ránom, ostávala nevyspatá a na učenie tak neostával žiaden čas. Pristúpila k bufetu, prižmúrila zrak a prezrela si menu. O chvíľu na to sa otvorili maličké okienko, v ktorom sa zjavila strapatá ale usmiata žena. Dominika jej úsmev opätovala, popýtala si jeden malý Sprite. Momentík, odvetila žena vo vnútri a išla dozadu, skontrolovať hrejúce sa burgre. Popýtaj si osemdesiat centov, povedala žena mladíkovi, ktorý tam bol s ňou. Pristúpil k okienku a odvetil sumu. Dominika natiahla ruku a ostala len nemo stáť. Nebol to nikto iný ako Marek a bol tu v bufete pozrieť svoju tetu, ktorá tu pracovala a vlastnila to. Len tak chvíľu na seba nemo hľadeli, nemú chvíľu ktorá sa im zdala nekonečná...Muž v tmavom kabáte s červenovlasou pipkou akurát opúšťali Pub, keď do neho vchádzal Peter. Porozhliadol sa po okolí, pozdravil sa s peknou barmankou a objednal si jedno pivo. Znovu sa pozrel smerom dozadu a zbadal tam sedieť Mareka. Zaplatil za pivo, schmatol ho a okamžite tam zamieril. Nemal si byť náhodou v robote? Opýtal sa prekvapený Peter.Marekom očividne šklblo. Nervozita a alkohol, to bolo na ňom zreteľné. Nezmohol sa k ničomu inému len k prostému Ahoj. Písala mi Viki. Ževraj jej nedvíhaš keď ti volá. Aj ja som ti skúšal volať a nič. No a ty si namiesto práce vysedávaš opitý v Pube? Zvýšil hlas Peter a napil sa. Marek bol akosi mimo. Oči mal spuchnuté, očividne mal už dosť. Nemáš cigaretu? Opýtal sa ho priam až sebeckým tónom. Nie nemám. A odpovedaj mi keď sa ťa na niečo opýtam, odvrkol Peter.V tom prípade, maj sa, odvrkol Marek a pozdravil sa. Peter ho schmatol za ruku. Si akýsi zvláštny. Kľudne si sadni a hovor čo ta trápi. Marek však trhol rukou. Môj život, odvetil trpko a odišiel. Peter pokrútil hlavou. Neveril vlastným očiam ani ušiam. Neveril tomu že by práve teraz začal Marek znovu piť. Chápal to vtedy, keď mal Marek také vážne problémy s políciou. Ale čo teraz? Mal priateľku s ktorou sa nadovšetko milovali, mal novú prácu ktorá ho bavila. Oproti tomu čo si prežil to bolo ako dar od boha. Mal byť šťastný, napriek tomu mu za tú chvíľu, čo s ním teraz po dlhšej dobe strávil, pripadal ako zborený človek. Videl ako sa tackavým krokom vzďaľuje preč a nechcel tomu veriť. Pokrútil hlavou keď v tom mu začal vibrovať mobil. Pozrel sa na displej. Volal mu Ujo Žralok. Vonku začalo pršať. Nestále kvapky sa odrazu zmenili v hotovú prietrž, no opitému Markovi to vôbec nevadilo. Dážď mu dopadal priamo na hlavu, kvapky mu stekali po tvári. Na chvíľu zastal, poobzeral sa vôkol seba, všetko sa mu zdalo také šedé. Zvuky počul tlmene, zdali sa mu omnoho tichšie a ďalej než tlkot vlastného srdca. Vedel že už nič nebude také ako predtým. A najviac sa bál toho, že sa mu táto idylka pekného života čoskoro stratí do nenávratna. Nevedel si predstaviť svoj život bez Viktórie. Nevedel si predstaviť ani to, že by sa o ňom dozvedel pravdu Peter. To čo však najviac netušil, či to bolo kvôli láske k nim, alebo len z čistého sebectva a zbabelosti skrytej vo vlastnom vnútri. Už nikdy nebudem dobrým človekom, pomyslel si a kráčal ďalej...Nemôžem tomu uveriť, odvetil Marek a pokrútil hlavou. Prešiel tesne okolo Dominiky a potom sa k nej znovu otočil a usmial sa. A to mi hovoríš práve ty? Spýtal sa jej nanajvýš prekvapene.Dominika sa len pousmiala a na očiach jej bolo vidno súhlas.Neverím, odvetil Marek. Neveril jej slovám rovnako, ako neveril tomu že sa dnes znovu stretli. No prikladal to osudu.Tak ako? Súhlasíš? Opýtala sa ho a natiahla k nemu ruku.Marek sa na ňu letmo pozrel a sklopil zrak. Tak nech to vyjde, odvetil a tľapol jej po dlani na súhlas. Schmatla mu ruku a silno ho objala. Ďakujem, pošepkala mu do ucha. Pozrel sa na ňu. Len chvíľu na seba pozerali a potom sa pobozkali. S takou intenzitou, tak vášnivo ako po prvýkrát. Alebo snáď nikdy predtým...Dočerta Peťo, to nemáme šancu stihnúť, odvetil Milan alias Ujo Žralok a pokrútil hlavou. Nestrácal však svoj úsmev a potiahol si z cigarety.Peter nepôsobil tak vysmiato. Jednak stále myslel na Marka a jeho náhlu zmenu a tiež na blížiacu sa maturitu. Myslel si že to jednoducho nezvládne. Všetci to hovorili, ale on jediný to vedel. Bol čoraz viac nervózny. Napil sa piva. Chutilo mu viac ako kedykoľvek predtým.Prinesiem ešte niečo? Spýtala sa barmanka Marienna. Žralok sa pozrel cez nedopitý pohár piva, cez ktorý bol pohľad na svet vždy najkrajší, na zadumaného Petra. Jeho úsmev však naznačil všetko. Koľké to už máme? Spýtal sa Žralok.Tým sa netráp, odvetil Peter. „ôsme“? Dodal s úsmevom.A skutočne sa tým trápiť nemusel. Ak sa mu v poslednej dobe predsa v niečom darilo, boli to peniaze. Odrazu ich mal viac než dosť. Aspoň toto trápenie bolo na istú dobu zažehnané. No myšlienky ho stále tiahli na východ...V ďialke zapadalo slnko. Dominika stála obďaleč opustenej poľnej cesty, kde parkovalo čierne auto. Pri ňom stál vysoký, zavalitý muž v čiernom kabáte ktorý mu siahal až po zem a tiež Marek. Vedela že riskujú veľa. Mala strach. Preto všetko nechala na Marka.Dokonalé krytie, dokončil svoju reč čierno odetý muž. V hlase mu bolo badať akýsi prízvuk, rozhodne nebol odtiaľto. Uhm, zamyslene prisvedčil Marek. Myslím že s vami budem kráčať po tenkom ľade, povedal Marek a usmial sa. V poriádku! V tom prípade gratulujem, odvetil muž a potriasli si rukami. Podal mu akýsi čierny kufrík, o ktorom mu povedal že sú v ňom všetky informácie, ktoré budú s Dominikou potrebovať. Auto okolo nich zakrúžilo a zatrúbilo. Keď boli preč, Dominika sa nervózne pozrela na Marka. Prepáč, prepáč že som ta do toho ťahala. Marek sa pousmial a stisol ju. Pobozkal ju a potom odvetil. Ďakujem ti, že si ma do toho vtiahla. Ako keby to ani nebol on sám. Dobre však vedel, prečo toto všetko robí. No nikto o tom nesmel vedieť. Veril Dominike. Možno jej znovu slepo naletel. No bolo mimoriadne príjemné mať ju znovu pri sebe. Zamyslene sa pozrel na západ slnka. Peter sa znovu napil piva. V tom hluku ako keby odrazu zostal úplne sám. Zamyslel sa nad všetkým čo prežil v poslednej dobe. A keď videl pred sebou vysmiatu, večne spokojnú tvár Uja Žraloka, znovu sa cítil príjemne. Vôbec ho netrápilo to zlé čo si prežil. Vôbec nemyslel na Moniku. Užíval si. Konečne sa cítil voľný. No kútikom mysle predsa zatúlal naspäť k Markovi. Boh nás nedelí na dobrých a zlých, pomyslel si. Takými sa robíme sami. No on veril že Marek si vyberie správnu cestu. Veril v neho. Marek sa pozrel na Dominiku. Pohľad na jej úsmev, na to ako jej dopadali jej čierne pramienky na líčka a jej zvodné oči, v ňom vyvolával zmiešané pocity. Privrel oči a zhlboka dýchal.Musíme ísť, odvetila Dominika. Marek však premýšľal. Snažil sa ukludniť. Znovu si vypol mobil aby ostal nerušený. Znovu utekal pred tou, ktorá ho mala skutočne rada. A musel sa držať, aby nedal pred Dominikou najavo emócie, aby mu z oka nevybehla slzička. Otvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Je čas začať, odvetil a schmatol ju za ruku.Záhadný muž sediaci v čiernom aute sa pohodlne oprel na koženej sedačke. Jurá, pridaj mašinu! Zvolal na šoféra. Jirku, myslíš si že si spravil dobre? Spýtala sa čiernovlaska sediaca pri ňom.Jiří, ako znelo meno toho tajomného chlapa, len odvrkol. Vím co dělám, je to múj job, múj život. Jenom se nestrachuj, lasičko, dodal a štuchol ju do boku. Zvrtla sa a zasmiala. Du, du du du dú, vyhŕklo z neho a potom úchylne našpúlil pery. Rukou sa mu dotkla rozkroku a pobozkala ho.Viki sedela doma v izbe a hlasne si zívla. Marek meškal. Nebolo to prvýkrát, ale už dávno jej nedal tak veľký dôvod aby sa o neho strachovala. Celý deň jej nedvíhal. Musela sa ukľudnovať len tým, že možno musel ostať v práci dlhšie ako obyčajne. Určite...Odrazu sa však dvere otvorili. Nazrela sa z izby na chodbu a zbadala ho. Koženú bundu si prevesil cez stoličku, pobozkal ju na líce a kľudne sa posadil na posteľ. To mi ani nepovieš kde si bol? Spýtala sa ho nervózne. Musel som dlhšie ostať v práci, zaklamal jej Marek. Ako sa máš? Viki ostala mlčať. Hlavou jej prebleskli tie najhoršie veci. Čo ak jej Marek nie je verný? Ani by sa tomu nečudovala. Ona sama stále nechápala čo na nej má rád. Boli predsa tie veci z minulosti, on jediný jej pomohol a preto sa do neho zaľúbila. Ale on nemusel, aj keď v to najviac snívala.Musím ti niečo dôležité povedať, odvetila pomalým tónom.Marek sa na ňu pozrel. Stále mal taký zamyslený výraz. Ako keby tam nebol duchom prítomný. Ako keby sa bál pozrieť na ňu. Čo sa deje, zlatko? Spýtal sa a pri poslednom slove pocítil sucho v krku. Svedomie ho prenasledovalo. Klamal jej o tom do čoho sa zaplietol. Dokonca poza jej chrbát bol znovu s Dominikou, aj keď to bolo len s čistej vypočítavosti. Vedel že nemá na výber, musel to urobiť, aby sa mohli mať s Viki niekedy dobre. Vlastne to robil pre ňu. On už všetko stratil. Aj všetky zábrany. Som tehotná, odvetila odrazu Viki a v izbe nastalo ohlušujúce ticho. Marekovi stiekol dole čelom tenký potôčik potu a vytreštil na ňu oči. Ústa sa mu pootvorili a len ťažko sa nadýchol. Bože, odvetil.