The Game S02E06 Minulosť je ako tieň

Marek sa musel posadiť. Ten moment sa zdal byť nekonečný, predsa mu za takú chvíľu hlavou prebleskli rôzne myšlienky. Viki stála naproti nemu, pozerala sa mu do očí a nemo čakala na jeho odpoveď. Nekonečné ticho v tom vyrušila jej mama, ktorá práve vošla do izby. Viki, môžeš na chvíľu? Spýtala sa, nič netušiaca vo dverách.A Marek ostal úplne sám, prv než sa stihol nadýchnuť k nejakej odpovedi. Viki zatvorila dvere, Marek sa oprel o stenu a v potemnelej izbe zhlboka dýchal. Na stenu a jeho tvár dopadali svetlá aut z vonku, po čele mu ešte stále stekal tenký potôčik potu. Prvé čo ho napadlo bolo, že je najväčší hlupák na svete. Práve teraz sa musel zamotať do takej šlamastiky, ktorá mu všetko s Viki mohla pokaziť. Niečo, čo vlastne mohlo pokaziť celý jeho život. No ten bol už aj tak na nič. Potom ako stretol Viki, v ten sychravý večer keď sa cítil tak zle, sa všetko začalo meniť. Konečne sa začal cítiť dobre, konečne mal radosť zo života. Asi zabudol na minulosť, na to čo si prežil a teraz to všetko, to všetko pekné mohlo za moment skončiť. Tak ako on pomohol Viki, tak ona pomohla jemu. To bola jedna z najlepších vecí, čo im ich láska dala. Tri roky. A teraz mu oznámila niečo, čo dozaista zmení celý jeho život. Len keby nerobil hlúposti...A možno to nebola hlúposť! Napadlo ho odrazu. Možno to bola jediná cesta. Veď boli obaja ešte veľmi mladý, jemu nemal kto pomôcť, reakcie budú sprvu určite záporné. Nemali dostatok peňazí, to dieťa s tohto pohľadu teda vôbec nebola dobrá správa. No na druhej strane, ak by sa mu podarilo všetky tie plány dotiahnuť do konca, všetko by sa obrátilo na lepšie. A potom by sa s Viki mohli o necelých deväť mesiacov radovať. Mal príšernú dilemu. Strácal nervy. Znovu sa mi rozklepali ruky. A Viki sa práve vtedy vrátila do izby...Peter si sadol na lavičku, na koniec dlhej školskej chodby a z hlbokým výdychom si oprel hlavu o stenu. Bol tam úplne sám, posledné hlasy zmizli do nenávratna pred niekoľkými minútami.Ja som to vedel. Ale čo teraz poviem doma? Hlavou sa mu rojili rôzne myšlienky. Dnes nedokázal zmaturovať. Ani mu len nedali najmenšiu šancu. A mal dilemu. Mama z toho bude určite sklamaná. Znovu sa zhlboka nadýchol, zažmurkal a očistil si okuliare. Postavil sa a poobzeral sa po prázdnej školskej chodbe. Pozrel sa na mobil a začal prezváňať Marekovi. Potreboval si zapáliť, na chvíľku vypnúť a zdôveriť sa niekomu skôr, než to povie doma. Keď Marek prezvonil naspäť, Peter sa pomalým krokom a zo sklonenou hlavou preč. A premýšľal.Na potemnelú ulicu dopadal ťažký dážď. Každučký jeden dopad kvapiek, zvýrazňoval celú ponurú atmosféru, ktorá zavládla na okolí. Na okraji ulice, chrbtom opretý o pouličnú lampu, blikajúcu oranžovým svetlom, stál mladý, vysoký muž, zahalený v dlhom, tmavom kabáte a spod širokého klobúka mu pretŕčali čierne vlasy, zopnuté v cope. Od úst sa mu parilo, ruky sa mu očividne klepali od zimy. A čakal.O malú chvíľu na to, neďaleko odtiaľ zaparkovalo čierne auto. Jasné svetlá ho na moment oslepili, potom z auta vystúpil podobne oddený muž a pristúpil k nemu.Ahoj, pozdravil sa tajomný muž a podal mu podlhovastú, žltú obálku. Otvoril ju, nedbal na to či zmokne, potreboval si overiť jej obsah. Vytiahol odtiaľ dvojicu fotiek a pozorne si premeral ľudí na nich. To je všetko? Spýtal sa mierne zachrípnutým hlasom, v ktorom bolo bádať arogantný tón.Druhý muž kývol rukou a podvihol pritom obočie. To je už na tebe, odvetil.Pousmial sa a zastrčil si obálku s fotkami do vnútorného vrecka na kabáte. Len obyčajným mávnutím hlavy mu dal najavo, že svoju prácu odvedie. Potom sa ten druhý muž vrátil do auta, dážď dopadal ďalej a on tam stál sám. Marek sa necítil najlepšie. Posadil sa na schody a zdvihol zrak, aby sa mohol pozrieť na ešte viac zamysleného Petra. Ten vyfúkol dym a zasmial sa.Všetko bude Ok. Ešte máš šancu, to už dáš, odvetil Marek a potiahol si. Necítim sa dobre, asi ju celú nestiahnem.A čo ti je? Spýtal sa Peter. V poslednej dobe ako by si to nebol ani ty.Marek sa hrýzol do spodnej pery. Málo som v noci spal, odvetil stroho.Prečo? Prekvapene sa spýtal Peter.V poslednej dobe mám nejaké problémy zo spánkom. Takmer vôbec nespím, keď tak, zaspím až nad ránom.Hmm, trápi ta niečo? Opýtal sa Peter.Marek len pokrútil hlavou. Veď vieš, prišiel som o prácu. Viki sa to moc nepáči, ale ty sám vieš aké biedne to tu je. Peňazí niet, výdavky sa stupňujú a práca v nedohľadne.Veď to, povedal Peter a udusil nohou cigaretu. Dúfam že nabudúce už nebudem taký vydretý.Nebola to tvoja chyba, namietol Marek. Čo ideme teraz?Peter sa zamyslel. Nemáš aspoň euro. Žeby sme skočili na jedno? Veď vieš že sa mi domov moc nechce.To si tam ešte nebol? Čo ti povedia? Spýtal sa Marek.Veď nič, to nevadí, budem mať ešte možnosť. Ale tak no...Marek sa postavil. No nič, poďme ta.Tak ak zoženieš niečo, dôjdi po mňa, povedal Peter. Obaja sa potom vybrali preč. Oboch niečo trápilo. Ale pravda bola inde.Dominika sedela v školskej lavici. Akurát bola hodina Informatiky a ona sa len sústredila na zvonenie, mala pocit že zaspí. Klikla myšou na lištu a na obrazovke jej v zmenšenom okne nabehol Chat a nejaká správa. Otvorila ju a pousmiala sa nad jej obsahom, rovnako tak nad tým, kto jej práve písal. Už sa teším na piatok. Ako si vyrazíme. Dúfam že to dopadne lepšie ako minule, napísala do správy a odoslala ju. Bol to jeden kamarát, no ona dúfala v niečo viac. Páčilo sa jej na ňom všetko a ona tušila, že to smeruje správnym smerom. No zároveň tu stále boli otázniky nad Marekom. To na čom sa dohodli, to mohlo obidvom pomôcť. A keďže ho mala kedysi rada a on jediný bol ten, kto to mohol dotiahnuť do úspešného konca, neváhala a išla s tým za ním. Vyzeralo to tak dokonale. Jednoducho sa jej chytil do pasce a ona nemala žiadne výčitky. Marek v jej očiach nebol ten istý chlapec, ten romantický rojko do ktorého sa kedysi zaľúbila. Mala o ňom iné predstavy, mala s ním iné plány, a pritom vôbec netušila celú pravdu. No aj tak tu bolo niečo, čo ju aspoň sčasti trápilo. Otvorila si jeho nick profil a prezerala si fotografie. V jeho živote bol niekto, kto si nezaslúžil aby to takto dopadlo. Niekto kto ani zďaleka netušil o Markovi také veci, aké vedela Dominika. Preto sa rozhodla kontaktovať vtedy niekoho, z jeho najbližšieho okolia. A vedela, že tým zlomila jeho vieru v Mareka. Tak ako ju on sám, niekedy dávno, zlomil v nej samotnej. Bol už neskorší večer a Peter sa konečne dočkal svojho zaslúženého pivka. Sedel za stolom v Pube, schuti popíjal orosenú odmenu a zamyslene mlčal. Naproti nemu sedel Ujo Žralok a ešte zopár jeho spolužiakov a spolužiačiek. Hlavnou témou večera boli maturity, niekto mal úprimné úsmevy, niekto zapíjal zlosť s toho ako to nakoniec dopadlo. Nebol sám kto to dnes nezvládol. To čo ho mohlo najviac zlomiť, bola reakcia rodičov. No on sa nedal, naopak, vliali mu novú chuť aby to nabudúce dopadlo lepšie. No a on sám, kupodivu, si skutočne veril. Konečne zodvihol zrak, konečne sa úprimne usmial na kamarátov. A trápenie mizlo preč do nenávratna, podobne ako obláčiky cigaretového dymu, vznášajúce sa naokolo...V ten istý večer bol Marek v práci. Sám na zmene, možno jednej z posledných ktoré si odpracuje, kým sa mu čoskoro skončí zmlúva a on príde o jedinú istotu ktorú ešte vo svojom živote mal. Sedel vo veľkom sklade, všade bola tma a ticho. Jednou rukou sa opieral o železnú klietku a druhou si podopieral bradu a zamyslene civel na blikajúci monitor. Myšou sa preklikal cez niekoľko laikom nič nehovoriacich okien a poškriabal sa na brade. Tak tu to máme, odvetil z neskrývanou radosťou v hlase.Vedel že to, čo sa práve chystá urobiť, bolo nelegálne. No to isté si o ňom mysleli aj pár rokov dozadu, keď sa stal nevinnou obeťou zákernej hry tej imbecilnej bandy. To čo mu vykonali vtedy, navždy poznačilo jeho psychiku, navždy zmenilo jeho podstatu. A teraz, keď mal za lubom skutočne niečo zlé, pociťoval ako ho to napĺňa. Akú silu mu to dodáva. Hľadal v tom nádej, jedinú vec, čo mu ešte ostávala. Len včera sa dozvedel závažnú vec, ktorá dozaista zmení jeho doterajší život. Viktória bola tehotná, čas sa nedal vrátiť späť. Strach s toho musela ovládnuť rozvážnosť, nadhľad a ostávala už iba jediná šanca. Bez práce by nebol schopný postarať sa o nich. Musel to dokončiť. Aj keď tenký ľad po ktorom stúpal, mu praskal pod nohami čoraz viac. Raz sa predsa dokázal zodvihnúť. Dokáže to aj teraz. Alebo navždy zmizne v temnote a v mraze, ktorá tam dole číhala...Kubo Dragon sedel za počítačom a len obyčajné, nechápavé krútenie hlavou naznačovalo, že niečo proste nie je v poriadku. Správu ktorú si práve prečítal od Petra vôbec nechápal. Nachvíľu sa postavil, prešiel sa po izbe a nalial si do pohára trochu studenej kofoly. Priložil si ju k čelu aby sa schladil a potom sa nahlas zasmial. Kubo, nepozeraj už to porno! Ozval sa odrazu z vedľajšej miestnosti hlas jeho brata. Kubo schmatol papuču a šmaril ju smerom ku dverám, ktoré viedli do obývačky. Potom sa znovu pozrel na monitor a rozhodol sa Petrovi odpísať. Dúfal že Peter mu napíše niečo rozumnejšie. Že sa porozprávajú o tej jeho maturite, no to napokon nebol ten najväčší problém. Ako keby stále bolo niečo v Petrovi, taký maličký plameň ktorý mohla uhasiť len jediná osoba na svete. Monika. Peter na opačnej strane nepôsobil tak emocionálne vypätý, ako Kubo v tej chvíľi. Len pred polhodinou sa vrátil domov, dobre sa napokon zabavil zo spolužiakmi a mal pomerne dobrú náladu, aj keď tá maturita dnes nevyšla. Len predsa v ňom bolo trochu srdu. Ako keby v poslednej dobe dopadol niekde na zem meteorit, ktorý zmenil polaritu v hlavách jeho dobrých kamarátov. Marek, ten bol čoraz zvláštnejší. A Peter nemal ani len predstavy čo za tým môže byť. Neveril kecom tej malej fľandry, ktorá mu v ten večer natárala o Markovi také blbosti. Kdeže Marek, toho by nebol schopný. Aj tak tu však niečo nesedelo, no Peter veril tomu, že čoskoro na to príde buď sám, alebo mu to Marek povie. A tiež Kubo. Odkedy si našiel frajerku, zdal sa mu tiež o čosi iný. A ako reagoval teraz na jeho správu, to v Petrovi opäť vyvolalo srd. Napokon sa však nejako dohodli. Nič iné neostávalo. No a Peter? Ten sa nemohol dočkať budúceho Piatku. Košice. Kamaráti. Odreagovanie sa... a Monika.Marek sa postavil a jemne objal Viki. Milujem ťa, pošepkal jej do ucha. Potom ju chytil za tvár a pozeral sa jej priamo do očí. To je tá najlepšia správa v mojom živote, odvetil mierne roztraseným hlasom. Viki sa usmiala a objala ho. Marekovi vybehli slzy. A chvela sa mu brada. Nikdy sa necítil podobne. Už neostávalo veľa času na to, rozohrať celú túto hru...Dominika sa zoširoka usmiala. Práve sa vrátila s tanečného parketu, sadla si ku stolu a hlavou sa oprela o telo toho chlapca, s ktorým si dnes vyšla von. On sa pousmial a začal ju hladkať vo vlasoch. Riadne si sa spotila, odvetil.Dominika sa len pousmiala. Zdal sa jej možno trochu neohrabaný, ale ináč to bol najkrajší chalan v jej živote, ktorý sa o ňu zaujímal. Som rada že sme spolu, odvetila a usmiala sa na neho.Naklonil sa aby ju pobozkal. A ako sa tak bozkávali, z pliec až na jej tvár skĺzli jeho dlhé, čierne vlasy. Mám ťa, pomyslel si.